Listy priateľom a známym
Autor: Martin Kukučín
Digitalizátori: Michal Garaj, Gabriela Matejová, Pavol Tóth, Ina Chalupková, Michal Belička, Alžbeta Malovcová, Alena Kopányiová, Silvia Harcsová, Katarína Janechová, Dorota Feketeová, Jana Leščáková, Zuzana Babjaková, Miroslava Školníková, Daniela Kubíková, Ivana Guzyová, Zdenko Podobný, Martina Chabadová, Ivana Gondorová, Andrea Kvasnicová, Dominika Gráfová, Ivana Hodošiová
[165]Brat môj drahý!
[…][166] Počul, vlastne čítal som od Teba veľmi rozváženú a zdravú kritiku[167] — hľa ponad „materiáliá“ sme sa šikovne prešmykli a ideme k „spirituáliám“. — Kritiku, ktorú by i B[ielek přips. tužkou] musel za objektívnu uznať. Ja ju cele akceptujem aj potme o polnoci a podpíšem. Ba i mne slúži akoby ku cti a potešeniu, že ja tiež som mu skoro to isté vytýkal, čo Ty, keď mi svoju prácu ku „oprave“ poslal, ešte kým bola v makulatúre. Ja som mu dľa mena udal, čo má vynechať a dôvodnil to, skoro tak ako Ty, no B[ielek] za dobré uznal šetriť integritu svojho pera a môžem povedať, že sebe ku škode. Jeho chyba je hlavne tá, že je pritvrdohlavý, nechce uznať mienku iného — vlastnosť, ktorá skúseným literátom len k ozdobe slúži, ale mladých často na bludné chodníčky zavedie a niekedy i do záhuby. To je jeho vina. Má chybičky také, ktoré on za chyby neuznáva a v tom väzí zlo. A potom, keď ho verejná kritika udrie kolíkom — lebo tak skoro sa mu stalo — stratí sebadôveru a zúfa. V prvé dni po publikácii Vlčk[ovej] kritiky[168] sa zariekol pero chytiť do ruky, no ja som mu napísal, že ak to urobí, že skutočne dokáže, že nenie povolaným, lebo povolaného neutlumí nič a ten musí písať, preto že ho k tomu ženie čosi. Písať musí. A blahoslavený človek, čo nemusí, ten ušetrený je mnohých bojov a poryvov duševných, keď povinnosť vonkajšia volá tam, a to čosi volá inam. No tisíc ráz smutnejší lós toho, čo píše i keď nemusí, alebo vôbec nemusí a predsa píše. To musí byť tortúra, nad ktorú veru Torquemadova[169] nikdy nevynikla. B[ielek] to nechcel uznať, on povedal, že nebude písať, lebo nechce — ja som mlčal. A hľa, zas mi oznamuje, že už píše. Nuž tu dôkaz, že musí, čoby i nechcel. No naša chyba zas tá, že ho mnohí hatia, medzi iným i tí, ktorí by ho mali viesť a vysmievajú ho. On je človek citlivý, znesie síce slušnú výtku, no výsmech ani beránok bez reagovania neznesie. Nemyslím tým kritiku, ale v privátnom obcovaní bol tak zostudený a to sa ho veľmi bôľne dotklo. Ja sa úfam, že budúca jeho práca bude viac koreniť v živote, v živote ľudu, než táto. Ja som mu vytýkal, aby sa chytil líčenia vyšších kruhov spoločenských, ako spočiatku robil a úspechy si dobyl, že tam jeho reč by bola omnoho oprávnenejšia — uvidím, ako slúchne. Náš kalendár má skutočne mnohé vady i krom tých, čo si Ty uviedol. Nevieme akosi udrieť na tú praktickú stránku, pre ktorú jedine má ľud náš dajaký zmysel. Ja som sám bol prekvapený, ako lietame s kalendárom v povetrí, ako sa terorizuje s bombastom, čo náš ľud nemôže vystáť. Je to vždy bieda, keď niet u nás ľudí praktických, ktorí by uhádli tón, ktorý ľud pochytiť môže. Lichard ten už v tom bol i Fejérpataky,[170] no my — kdeže sme my!
Čakám na svoje práce kritiku ešte podrobnejšiu a celkom objektívnu. Ja nezazlím nič — môžeš strieľať, ja som obrnený. Poznať, že si faktios.[171] — O B[ielekovej] práci vieš povedať, že ju milosťpani[172] prečítala a že bola spokojná, ale o mojej si zamlčal. Ja žiarlim na svojho spoluredaktora a to Ti teraz za neodpustiteľný priestupok pričítam — rob, čo chceš pri spovedi!
A ja viem, že i moje práce sa milosťpanej, ak nezapáčili, aspoň len vzbudili ju k tomu, aby niečo aspoň len slovíčko povedala. No Ty — Ty si to zamlčal. Počkaj si ho!
Ty sa chváliš množstvom práce, idem sa i ja. Pozajtra je akýsi sviatok — Panny Márie.[173] To bola blahoslavená medzi ženami a aj dodnes je. Robí nám na univerzite toľko vakácií, že ani toľko vakácií svojím menom nám nedarujú. Keby všetky ženy boli tak dobročinné k študentom ako ona — no dosť o tom. Povedal som, že pozajtre máme vakácie. To bude 8. dec[embra] a od tých čias prestávajú prednášky, i ja teda, osihotený Robinson, sedím u stolíka ako prikovaný ku Kaukazu Oidipos — a či ako sa ten héros volal![174] Som posledný mohykán — všetka garda odplávala domov, do cholery, len ja som zostal tu „na semä“, ako sa hovorí. No nehryziem pero — ako ma Ty zlomyseľne upodozrievaš, ale sedím, sedím v svetlici v praslavian — hop — už mi pero ušlo! Pozorujem, že mám na sebe kabát. Teda sedím a čítam — anatómiu! Braček! to je veda! Ja ju hltám ako lahôdku, preto som si ju nechal až dodnes, kdežto som ju už vlani mal zjesť. Chcel som si to usporiť nateraz a zišlo sa mi. Mám traktu na závidenie! Niektorý človek by si za mozgy dal oko vyklať — ja ich mám v knihe šesť rak[úskych] čí[sel]. Aká to pochúťka! Svalov je päť tuctov — ja na tucty rátam — niektorý z nich hrubý, objemný — to chutí. Konečne i žily a nervy sú dobré — niekto „žilovatô“ veľmi rád, ja by som mu to už prepustil. Najhoršie je s kosťami. Celú kostru zjesť — braček, to je mnoho! Sarah Bernhard[tová][175] — chýrna speváčka upadla do rúk akéhosi pohlavára ľudožrútov v Amerike. Ten si ju chcel dať upiecť, ale potom sa spätkoval, keď videl, že je chudá — a dal ju vraj kŕmiť. No ten si spomohol — ale ja! Na Sarach Bernhard[tovej] bolo iste aspoň trochu mäsa, mal „od kosti“, mohol obhrýzať, ale ja! Čisté kosti, obraté do poslednej nitky. A to moje nešťastie… […][176]
[165] Jurovi Janoškovi okolo 6. 12. 1386 — 7?
Menšíkov odpis zlomku Kukučínovho listu, uložený v LAMS v Martine.
[166] (Menšíkova poznámka: Listy se jim střetly; žádá jen o 15 zl., 10 nepředvídaně dostal.)
[167] Azda v nezachovanom liste.
[168] Jaroslav Vlček publikoval kritiku na Slovenské besiedky od M. Kukučína a A. Bielka v Národných novinách (17, 1886, č. 125 z 25. augusta, s. 3 — 4).
[169] Narážka na činnosť španielskeho inkvizítora T. Torquemada (1420 — 1498).
[170] Ide o ľudovýchovnú činnosť Daniela Licharda (1812 — 1882) a Gašpara Fejérpataky-Belopotockého (1794 — 1874).
[171] (lat.) straník
[172] Anna Janošková, pozri list č. 3, pozn. č. 10.
[173] 8. decembra je sviatok Nepoškvrneného počatia Panny Márie. Podľa toho dáta sa určuje datovanie listu.
[174] V skutočnosti ide o utrpenie Prometea. Boh Zeus ho za trest, že vzal oheň pre ľudstvo, pripútal o Kaukaz, a prikázal, aby mu orly každodenne vyžrali pečeň, ktorá mu cez noc znovu narástla.
[175] Sarah Bernhardtová (1844 — 1923), slávna francúzska herečka, tragédka
[176] (atď.) Menšík záver vynechal. Menšíkova poznámka: Obyčejný formát, ležaté písmo, husto psáno na 4 str., konec chybí, datum není, patrně J. Janoškovi. Podle smyslu psáno 6. prosince (asi 1886/7?).
Galéria obrázkov
Obrázok
