ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[697]Vysokoctený pane!

Dneska, majúc chvíľku trochu voľnú — koristím z nej na tento zvláštny spôsob, že Vás totiž budem nudiť dakoľko minút vecmi, ktoré Vy iste už dávno, dávno znáte, lebo nebodaj ste ich mnoho a mnoho ráz počuli. Ale odo mňa ani raz ešte — teda, nepomôže Vám žiadna moc na svete: musíte to martýrium podstúpiť i odo mňa. Ale najprv, ako Vás vytiahnem na ten pririchtovaný škripec, musím Vás dačím pridržať, aby ste mi hneď a zaraz nepobehli a nehodili túto dodievajúcu do Vás epištolu dakam pod stolík. A ten prostriedok je môj úprimný, bárs opozdený — vinš, opozdený ako všetko, čo sa Jasenovec podoberie robiť — ale úprimný, aby Vás pán boh z príležitosti týchto minuvších vianočných sviatkov, i nastávajúceho Nového roku a ešte nastávajúceho dňa Pavla^[698] v čerstvosti i sile živil na radosť Vašim domácim i priateľom a na slávu nášho opusteného národa.

Ja, keď som prišiel na tento vyhnanec — i v Jasenovej, som býval, čo možno Vy neznáte, tiež „na Závade“^[699] — nečujem tu celé mesiace nášho živého slova. Iba kde-tu zatúla sa drotár, alebo starohorská ženička s čipkami,^[700] s ktorými ak mám náhodou kedy, sa pozhováram. Vy možno ste ešte neskúsili, ale myslím, že dobre si môžete predstaviť, čo znamená byť a žiť v takom zakliatí, menovite, keď je to nie dobrovoľné, ale akýmsi osudom vynútené. Ja nebudem tu sentimentálne rozpriadať všetky (utrpenia) tzv. osamelosti, lebo čo by mi to osožilo a konečne ani zmyslu by to nemalo, menovite keď ja netratím ducha ani nádej, že všetko sa môže obrátiť ešte na inakšie: ale musel som poukázať na to, aby ste sami nahliadli, že ak už nie vnútorný pud, teda tieto zovňajšie okolnosti nevyhnutne ma odkazujú na čítané slovo. I naozaj teraz sa stáva, že ja Vám čítam všetko, čo mi slovenského do ruky príde. Ja teraz nesortírujem, ako n. p. kubínský Bruck,^[701] to je múka nula, táto numero jedno atď. Ale Vám čítam všetko s najväčším pôžitkom. Myslím, ja by bol vstave čítať trebárs i egyptský snár, keby mi padol náhodou do ruky. Môžete si predstaviť, aký ja mám pôžitok, keď mi dáka delikatesa padne pod zuby! Ja ju tak prežvakujem ako kedysi srňacinu, ktorou ma traktovala nebohá pani seniorka:^[702] a nájdem na nej to, čo vari ani sám pôvodca nemyslel, že ta uloží. Ale čože, keď tých delikates je do stobohov málo! Tu i tu dačo — a hybaj zas dlhočizný pôst! Nenie teda divu, že ja si považujem za svoju povinnosť, ba za právo nanajprirodzenejšie, aby bral, kde čo nájdem a užíval, a kde nenájdem, aby vymáhal, trebárs i pod ťarchou exekúcie, aby dali na svetlo božie, čo sú ukryli. A takýto utajený boháč, alebo skôr skývražník ste Vy. My troškári, čo nazmetáme kde-kade po starých škriniach, hybaj s každým koryčiatkom do mlyna, nech sa to nasype, premelie a také naprosto zomleté — ináč by hádam všetko padlo medzi otruby — prekladáme, nech v dobrom zdraví zažívajú druhí, čo sme horko-ťažko nazmetali a nech sa trápia s našimi polovičnými pagáčmi, z ktorých ešte neraz trčia ôsti. Ale Vy — Vy pokračujete omnoho rozumnejšie, vlastne prefíkanejšie. Vy nosíte každú trošku do sypárne, pozamykáte na neviem koľko bľachov a keď pýtajú od Vás, božíte sa, že nič nieto. A možno medzitým — ako všetci takí lakomci, keď ste sám, zatvoríte sa do svojej sypárne a tam sa na svoju potechu vo svojom poklade prehŕňate a keď ste sa potešili — zas ho zaraz pod zámku! Iba keď Vás nadíde veľkodušnosť — ktorú i najtvrdší lakomec kedy-tedy pociťuje, otvoríte štoky a hneď na vozy vynášate naskývražené poklady. Nuž nechže by ste už robili, ako chcete, len keby také záchvaty veľkodušnosti prichádzali častejšie! Lebo na tento spôsob, verte mi, je to ukrutné.

Nuž keď som Vás na tento spôsob odbavil, ja vlastne už ani nemám o čom písať. O tejto tunajšej Paflagónii a či skôr „Terra de fogo“^[703] písať by sa dalo veľmi mnoho, alebo nič. Žije sa tu poľahky. Oravec tu ťažko privykne. Švábky a kapusty sa tu nič neurodilo, lebo nesadia tento náš chlieb každodenný tuná. Jeme síce švábku, ale to je čiernohorská, akási vodnatá hrozne a kapustu bosenskú: lenže nikde jej nemajú ani len jeden hordovec. Troškárime. Kašu, mať našu, ani kuľašu neznajú: jeme miesto toho z kukurice polentu, ktorá nie je zlá, ale predsa len zázrivská kuľaša s bryndzou je lepšia. Vína sa čosi urodilo a teraz podjeseň i vody. Lebo tuná vody si musíme nachytať do studien, ak chceme piť: a pred dvoma mesiacmi už nič vody nebolo, museli sme piť víno a variť v morskej vode, ktorá je — mimochodom rečeno — naozaj slaná. V lete bola horúčava, že sa musím diviť, ako mi nevyhorel mozog a ani nepamätám, čo som robil cez tie štyri-päť mesiace. Myslím, že 3/4 z nich som odospal. Teraz sme mali časy najkrajšie, menovite babské leto bolo okúzľujúce. A už sme v bračskej zime! Bože môj — ani neverím, že Vianoce minuli. Nieto snehu, iba tam ďaleko kdesi na Hercegovských vrchoch sa belejú temená skalísk akoby ich cukrom posypal. Alebo je leja, alebo slnce a teplo, alebo bora a s ňou prenikavá suchá zima, alebo sirocco^[704] a to s dažďom, zimou alebo direktno teplotou, sťa by ťa teplá voda polievala. Hôr nikde nevidíš, ale celý Brač pripadá ako hora — zďaleka. Zblízka sú to vinice a v nich vysadené figy a olivy. Slivky, hrušky, jablone atď. tu nevidno, kde-tu sa nájde „bor“,^[705] t. j. druh borovíc. Drevo tu nepálime druhé, ako z olív a laurov.^[706] Ja teda nielen že spočívam tu na vavrínoch v pravom slova zmysle, ale i jedávam „jančice“, t. j. jahňatá, pekne na vavrínovom ohni pečené.

Ale vzdor tejto vavrínovej idyle tu nieto poetov, ba ani len myrta nepožíva vzácti. Tu rastie všade okolo ciest ako n. p. na Hochvaldes^[707] borovičie, lenže tu si ju mladuchy nepletú do venca, ale rumigajú ju kozy a ovce. Vôbec je to všetko prevrátený svet. Ja mám napr. päť velikých izieb, elegantných, sťa na oravskom vidieckom dome, ale ani v jednej nieto pece. Alebo sa krčím dakde v kúte, alebo píšem v zimníku — a keď sa mi taký blahobyt zunuje, dám si doniesť z daktorho domu ohňa jednu misu a postavím si ju akurát tak ako to robievali v bl. pamäti kofy na „ovocném trhu v Praze“ t. j. pod stoličku, a tak sedím a snívam alebo vynášam nad zdravím úbohých Krobótov^[708] výrobky „v ohni a dyme“, sťa kedysi delfické orakulum.^[709] Domy sú vôbec z kameňa, naše t. j. kde býva „inteligencia“ — sú, dobre si zachovajte! I ovakované, t. j. znútra. Kde býva ľud, toho luxusu nenájdete, a prihodilo by sa Vám, že by ste nemohli v takej „slúci“ fajku zapáliť sirkou, ak je totiž bura. Štukátory, sklepenia a druhé harabudky my neznáme. Ja napr. z I. „Katu“^[710] môžem čuť a ak sa mi páči — i vidieť všetko, čo sa v prízemí robí. Tu netreba inštalovať do domu ani telefón a ľudia sa dobre porozumejú i bez Edisona. Čo je vec znamenitá — tu ma nemorduje muzika. V kostole napr. nemajú ani len organa, takže v tom ohľade nás Žaškov dávno prevýšil. Nieto huslí, ale jest jedna harmonika — ručná — na nej sa hrá, keď my „vyšší“ držíme plesy. A taký ples tu bude vo fašiangy každú nedeľu. Piana, ovšem, nieto na celom ostrove, čo mi hneď vo Splite, keď som prišiel sem, zvestovali touto peknou aliteráciou: na Braču nema piana, ale jema pianoh!^[711] Tu ani len posteľ nevyzerá tak ako u nás. Tunajšie dievča nepotrebuje zbierať na periny, lebo perín tu vôbec nevidno. Hlavnica je jedna, vypchatá srsťou od mezka a miesto perín, celý systém pokrovcov. Tie sa prikladajú a odkladajú dľa potreby, až v lete nezvýši nič, iba „lancún“ — t. j. plachta.

Premávka je tu celkom obyčajná. Chodíme pešky a ja, ako doktor, mám i foršpont vo vokátore: to je somár, alebo mazga,^[712] alebo mul. Cesta z Kubína do Jasenovej by trvala hodinu 1/2 na mulu. Vyzerá on celkom tak, ako kone tých, čo chodia u nás s medveďami. To sa rozumie, že ja mám vždy „momka“, t. j. pohoniča, ktorý kričí, kľaje, nadáva, „živomu“ a poháňa ho na ten spôsob, že ho paličkou šimre na istom mieste, kde je také „živo“ neobyčajne citlivé. Nosiť sa na takom tátošovi je tu nie hanba, naopak, veliká sláva. Napr. i vizitácia biskupská^[713] sa tak toho roku tu vybavila. A ako u nás vyprevádza biskupa desať vozov, tak tuná 40 — 50 mulov a somárov, čo je pohľad neobyčajne interesantný.

Národ je i tu prešibaný, ale sám zo svojho talentu; nie je vycibrený od Židov ako napr. naši. Úctivý až hrúza pomyslieť. To poľský šľachtic je proti nemu naozajstný neotesanec. On Vám bude sypať komplimenty takéto: Evo, šor dottór — šta mi? Mi smo šempiasti liudi! Vi znadete više spavajuč nego mi gledahuč, alebo: Prvi bog a blažena gospe, pa Vi i Vaše znanstvo! Alebo: Vi ste moj car, moja svitla kruno! Alebo: eškušajte šor dotór, da ja passam prvi!^[714] Kým Vám vyjaví, čo on chce, potrvá dakedy i päť minút, ale musíte sa len pomaly cez komplimenty prehrýzť k jadru veci.

Spoločnosti tu nemám skoro žiadnej. Jest dakoľko ľudí tzv. vzdelaných, to je všetko vzdelanosť paduanská a benátska.^[715] Čo nóbl hovorí, alebo chce hovoriť taliansky. Taliančina tak znie ako naša cigánčina; všetko mäkko, miesto siňór je šiňór. Môj titul je šor dottór, kto ma má trochu rád, povie mi: šor Mate, a kto ma má ešte radšie, povie: likár.^[716] Vôbec likár je človek, ktorho tu všade hrozne bečeľujú, lebo myslia o ňom, že je v porozumení s tým s rožkami.

A čo písať viacej? Už takrečeno nemám o čom. Ja Vás len pozdravujem úprimne, prajem všetko dobré od boha a šťastný tento nový rok. O odpoveď Vás neprosím, lebo mi je ťažko unúvať Vás o ňu. Ale ak by ste ma „digňali“^[717] za hodného odpovede a ja si mohol dačo vymieniť: ja by si vymienil: aby sa stala v Pohľadoch.^[718]

Zostávam Váš oddaný ctiteľ

M. K.

29. XII. 894.