Zlatý fond > Diela > Korešpondencia Jána Hollého


E-mail (povinné):

Ján Hollý:
Korešpondencia Jána Hollého

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Bohumil Kosa, Robert Zvonár, Viera Studeničová, Michal Belička, Zuzana Babjaková, Zdenko Podobný, Ivana Gondorová, Daniel Winter, Eva Lužáková, Ivana Černecká, Erik Bartoš, Ida Paulovičová, Katarína Tínesová, Peter Páleník, Barbora Majerníková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 33 čitateľov


 

List 10. Jurajovi Palkovičovi

[144] (15. VI. (VII.?) 1825)

Visoce dustojní veľkomožní pane, pane mňe najlaskavejší!

Okolo Všech svatích loňejšého roku[145] z listu pána veľkomožného z radosťú sem virozumel, že prám, ked to písali, boli na odchoďe do nového domu; nech teda boh všemohúcí na téj novej hospoďe ščastľivé prebíváňí, pokoj, svaté požehnáňí, nadevšecko dobré zdraví a mocnú vládu k tak mnohím, veľkím, obtížním, silu a dostatečnost jedného človeka previšujícím prácám Jejích Veľkomožnosťi uďelí. Virozumel sem téš s predmenovaného listu, že dost bude potom času o vidánu preloženej Virgiliovej Eneidi misleť, ked ráz celí nebohého pána Bernoláka Slovár vidaní buďe. Toto jeďiné nečiňilo bi toľkú prekážku, kebi inéj nebolo, pretože i ti neznámejšé slova pomocú Vusínového,[146] Thámového,[147] Palkovičového slovňíka a Rohnového Jmenovátela,[148] jako teš mnohích českích spisovatelov (ne však podla českéj, ale slovenskéj vírečnosťi) dost zdárňe preložené aneb místami znovu, ne však potvorňe, nakované sú. Pritom v reči našéj zdám sa mi dosti zbehlí biť, jako to aj sám jej proťivňík Jirík prešporskí viznal, ked takto mi nakrátce písal: „Pekné Jejích básňe rozličné[149] mnohým se líbí tak jako i mňe. Tak zběhlí sú v té reči a tak snadňe píší, jakobi již mnohé kňihi bili sepsali. I verše Jejích dobre plinú a dobře se čítaťi dají. & Pěkně je to od p. kan. Palkoviče, že je dal vitisknuťi, aňiž pripsání chtěl.“[150] Virgiliovu Eneidu prekladat začal Škulteti, roďák ze Skalice a včil predikant[151] v Kerťi, ale zahoďil prácu svu, jako mi to sám povedal.[152] Než včil že ju prekláda Jakubovič, rektor mijavskí luteranskí, téš Skaličan, a že bol praj jeden z najlepších Jiríkovích žákov.[153]

Českí veršovňíci mnozí sa zjavili. Prízvuk uš opusťili (ano, aj sám Tablic, prv proťi časomíre brojící, včil podla tejto Radostné jubilaeum Šramkovi zložil),[154] ačkolvek prízvuk s celej sili Hňevkovsky jednú celú kňižku zastával a bráňil.[155] František Rayman, ďekan častolovicki, vidal roku 1820 v Praze Jozefa Ejiptského, básen ve dvanásti spevoch. Je na ďevat hárkov. Vec sama v sebe je dobre vivedená, ale verše sú velmi chibné z ohledu prozodie.[156] Rokos v básňi Ivan v peti spevoch vec ma peknú, prozodiu náležite zachovanú, ale verše ňedobre mu plinú,[157] jako téš ostatní mladí veršovňíci Hercog,[158] Čelakovský,[159] Kamarit[160] a J. J. Marek,[161] kterí, vijmúc prvého (nebo odi tento podla časomíri má), z vatšej stranki rímí[162] písali, ale majú téš ňekteré i časomirne verše, prozodiu dobre zachovavajú, aľe verše nepľinú tak, jakobi mali, a prečo? preto že jim schádzalo dlhotrvanlivé cvičeňí, které ovšem v časomírních veršoch potrebné je. Nebo jako ňikdo není naráz dobrí muzikant, mósi napred dlho škrípat na husle, mosí mnoho fidlikat, prsti dobre obracat,[163] až potom po časi mu to ide: tak aj veršovňík, jakéhokolvek ducha, vtip a mišlenki bi mal, necvičil-li sa v remeslováňu veršov, čo téš potrebuje svój čas, naráz dobre ňebuďe moct spívat. Najlepší v tejto veci je Kollar pešťanskí a včil uš tuším v Cinkoťe predikant.[164] Jeho verše, ačkolvek jích više troch sta podla časomiri zloženích málo vác je, dobre pľinú.[165]

Jirík Palkovič vždicki mosí mat s kím tím právo: napred mal ze Stefanim, kňihtlačitelem v Banskéj Bistrici, že mu jeho Kalendár pretlačoval a predaval.[166] Potom aj s panem velkomožním ze stránki Duchovného divadla[167] a včil z novu školu v Praze,[168] ešče snad aj z druhimi. Neňí sa tomuto čo ďivit, až je to pravda, čo ten predmenovaní Škulteti, nekdi jeho žák, o ňem povedal, že je to takí sršeň. Čo ale má s tú školu, z nasledujících jeho slov, 7.[169] ríjna loňejšého roku písaních, sa pozná: „Mú odpoved, ovšem ostrú (neb sem těm pánum odplatil žíž za eš)[170] na onuno recenzii mého tryrečňíka (Slovníka)[171] v Kroku vidavatel jeho p. dokt. a prof. Presl v Praze nechce do 5-ho dílu téhož Kroka vložiti, ač sem mu jí z imprimatur zdejšího cenzora pána Sátmáryho[172] poslal. Nevím, či mám na kancelarii uherskú, jak mi pan Satmary radí, proto psaťi a jeho prinuťiťi, či ji sam obzvlaštňe vitlačiťi daťi. Snaď učiňím oboje.[173] Ten celí spis Krok prináleží te nove škole v Praze, jejiž hlava jest p. p. Josef Jungman: títo páňi vipínají se nad Veleslavína,[174] Krocina,[175] Komenského a zmatek velikí púsobí v československé reči těmi novími, nejvíc zle nakovaními slovi, téš rušťinu, polšťinu, srbšťinu, kteruž češťinu zasípají. I techto sem v té mé odpoveďi dobre dotkl a pravdu jim bez okolku pověďel. Je to veru bídní ten jejích štíl, neb jak ho ruski jmenují, sloh, pomatení, zatemňelí, potvorní, kteríž nijakž k spúsobu psáňí nadjmenovaních klassikú prirovnan biťi nemúže.“ Až potáď rozhorľení Jirík; moseli mu dobre na ten jeho Slovňík viťat, ked tak proťi ňím brúká. Prislubil mi, že mi tú svoju obranu pošle, ale ačkolvek príležitost k tomu mal, neposlal ňišt a snad ju nedal vitlačit.

Bernolákoveho Slovára první ďíl mal bi uš dotlačení bit. Já sem téš nan predplatil.[176] Kebi len dobrého korektora mal, abi bez chib v akcentoch[177] vidan bit mohel.

Jeľinek vitlačil dve malé knižečki: jednu Thébo, zakladatel zamku thebenského pri Prešporku za časov Arpádovích,[178] a druhu Amalia, krásná pastírka.[179] Bol bich jich poslal, aľe prám[180] predvčerom sem jích jednemu požičal. Je-li púvodna neb preložena, odkád a od koho, nevím, táto prvá. Druha ale je z Marmontela, jako to s téjto Denňice neb Novoročenki poznat (almanacha), také meno pred tim mala na rok 1824 a 1823, v kterem vichadzať začala Almanach neb Novoročenka),[181] kde na strance 90 táto ista vípravka stojí, jeďiňe s tím rozďilem, že v téj vec sa koná v Talianskej a Francúzskej, i osobi sú Taliáni a Francuzi, tuto aľe vec sa koná v Tauriďe v prekopskej Tatárii a osobi su Polaci a Rusi.[182]

Konečňe aľe aj o tom pána velkomožného uistujem, že čo sem pred seba vzal a k čomu sem sa zavázal, to sem viplňil. Ráčili totižto pan velkomožní na ti Rozličné básne 250 zl. laskave vinaložit (uš nedaleko tri sta ekzemparov sa s ňích rozdalo), ja tehdi sem uš 250 omší za pána velkomožneho a za predkov v Kristu zesnulích uš odslúžil. (Ano služit neprestanem aj na budúcňe.) Nech teda jak pánu velkomožnému, tak i predkom pana velkomožného je to na dušné spaseňí.

A s tím sa uš do predešlej láski a prízňe poručam a zostávám

Jejích Velkomožnej Milosti najpoňíženejší sluha Jan Holly, f. m.

V Madunicach 15. červeňa 1825[183]



[144] Fotokópia listu je v LAMS.

[145] T. j. okolo 1. novembra 1824. Tento list spomína Hollý aj v liste 20.

[146] Kašpar Vusín — pražský kníhkupec, vydal na začiatku 18. storočia trojdielny slovník Dictionarium von dreien Sprachen (nemecko-latinsko-český), do ktorého uviedol novovytvorené české výrazy, aby tak dokázal cudzincom bohatosť češtiny. Tento slovník vyšiel až tri razy. (J. Vlček, Dějiny české literatury I, Praha 1960, s. 589.)

[147] Karel Ignác Thám (1763 — 1816) vydal niekoľko česko-nemeckých slovníkov. Hollý zrejme myslí na jeho Neues ausführliches und vollständiges deutsch-böhmisches Nationallexikon (Nový podrobný a úplný česko-nemecký národný slovník), ktorý vyšiel v Prahe a vo Viedni 1788.

[148] Jan Karel Rohn (1711 — 1779) vydal v r. 1764 — 1768 štvordielny slovník s názvom Nomenclator to jest Jmenovatel aneb rozličných jmen jak v české, latinské, tak i německé řeči Oznamovatel.

[149] Roz. Rozličné básňe z r. 1824.

[150] Juraj Palkovič odmietol Hollým navrhované venovanie (pozri list 6, úvodná pozn.).

[151] predikant — kazateľ (ev. kňaz)

[152] Adam Škultéty (1784 — 1844) — skalický rodák, študoval v Bratislave, potom bol rektorom vo svojom rodisku a od r. 1809 ev. farárom v Kerti (dnes Nové Sady), odkiaľ r. 1827 odišiel za farára do Vsetína na Morave a tam účinkoval až do smrti. O jeho preklade Eneidy nemáme iné zprávy. (B. Burian, Toleranční kazatelé na Valašsku, Valašské Meziříčí 1938, s. 389 — 393; L. Pauliny, Dejepis superintendencie nitrianskej IV, Jasenová 1894, s. 156.)

[153] Pavol Jakubovič (1791 — 1838) — pôvodom zo Skalice, študoval v Bratislave u profesora Palkoviča (1804 — 1809), potom účinkoval ako učiteľ v Tabe (Šomoďská stolica), od r. 1817 na Myjave, odkiaľ prešiel do Farnadu (dnes Farná). V r. 1831 sa stal farárom v Cegléde a r. 1833 na Cinkote, kde aj umrel. Ukážky z Jakubovičovho prekladu Eneidy vyšli v Palkovičovom Týdenníku 1812 — 1813, a to v súvislosti s ukážkami z Hollého prekladu (pozri list 1, úvodná pozn.) Keďže tieto ukážky Palkovič uverejnil anonymne, Hollý ani teraz nevedel, že jeho „konkurentom“ v prekladaní Eneidy bol Jakubovič. (O Jakubovičovi pozri náš príspevok v sborníku Literárny archív 1966, s. 247.)

[154] Bohuslav Tablic (1769 — 1832) sa správal Dobrovského prízvučnou prozódiou, no pod vplyvom Šafárikových Počátkov českého básnictví (1818) prechádzal k časomiere. Jeho Radostné jubilaeum, aneb Padesáteletí kazatelského ouřadu… Pavla Šramka vyšlo ako osobitná príležitostná tlač v Banskej Štiavnici v r. 1823. Písané bolo v časomerných hexametroch. (Pavol Šramko — 1743 — 1831 — ev. farár v Klenovci.)

[155] Šebestián Hněvkovský (1770 — 1847) vydal v Prahe 1820 knižku Zlomky o českém básnictví, zvláště pak o prozodii, o šesti listech, v ktorej sa postavil na obranu prízvučnej prozódie a rýmovaného verša.

[156] František Rajman (Raymann; 1762 — 1829) — od r. 1800 kat. farár v Častoloviciach, vydal v Prahe v r. 1820 duchovný epos v dvanástich spevoch s názvom Jozef Ejiptský, ktorý „není psán ani časoměrně ani podle přízvuku, je bez prosodických pravidel“ (J. Jakubec, Dějiny literatury české II, Praha 1934, s. 685).

[157] František Alexander Rokos (1797 — 1852) — kat. kňaz, zložil svoju epickú báseň Ivan v piatich spevoch (Praha 1823) časomernou prozódiou.

[158] Jan Herzog (1802 — asi 1840) vydal v r. 1822 zbierku Básně písanú časomernou prozódiou a v antických metrách. (J. Jakubec, Dějiny literatury české II, s. 640.)

[159] František Ladislav Čelakovský (1799 — 1852) mal v tom čase vydané Smíšené básně (1822), kde použil aj časomernú prozódiu.

[160] Josef Vlastimil Kamarýt (1797 — 1833) — český kat. kňaz, má síce vo svojej zbierke Smíšené básně (1822) i verše s tendenciou k ľudovej piesni, ale aj časomerné básne.

[161] Jan Jindřich Marek (pseud. Jan z Hvězdy; 1803 — 1853) — v tom čase poslucháč teológie v Prahe, vydal r. 1823 zbierku Básně, v ktorej „kombinoval přízvuk s časomírou“ (Dějiny české literatury II, Praha 1960, s. 202).

[162] Roz. rýmami (t. j. prízvučnou prozódiou).

[163] obracať — prekladať

[164] V tom čase se skutočne uvažovalo o tom, či Kollár neodíde zo svojej peštianskej kaplánky za kazateľa (= predikant) na Cinkotu (slovenská obec pri Pešti, dnes už šestnásty mestský okres Budapešti); Kollár však vydržal na tomto mieste a napokon sa stal riadnym kazateľom ev. cirkvi v Pešti (P. J. Šafárik, Literatúra, jazyk, spoločnosť, Bratislava 1961, s. 256 a 370).

[165] Kollár napísal časomernou prozódiou svoje Elegie (190 veršov), Nápisy (124 veršov), ódu na Kralodvorský rukopis (44 veršov) a Předzpěv k Slávy dcere (106 veršov), takže mal vtedy dovedna 464 časomerných veršov; znelky už skladal prízvučne.

[166] Ján Štefáni (Stephany; ? — 1822) kúpil tlačiareň v Banskej Bystrici v r. 1796 (B. Bálent, Z dejín banskobystrického kníhtlačiarstva, Bratislava 1947, s. 12 — 13; J. Repčák, Prehľad dejín kníhtlače na Slovensku, s. 97). Na rok 1810 a 1811 vydal pod Palkovičovým menom kalendár, do ktorého prevzal i názov a časť obsahu a čitateľov falošne informoval, že s Palkovičom sa dohodol, že sa budú každý rok striedať vo vydávaní kalendára. Palkovič podal nato proti Štefánimu žalobu. (Pozri v Palkovičovom Kalendáři na rok 1811, s. 7 — 8 a na rok 1812, s. 7 — 8, ako aj Týdenník I, 1812, č. 7, s. 124 — 125. — Za tieto údaje ďakujeme M. Vyvíjalovej.)

[167] Juraj Palkovič vydal v r. 1801 v Trnave preklad divadelnej hry talianskeho autora P. B. MetastasiaDuchovné divadlo. Knihu preložil do bernolákovčiny z nemeckého prekladu. Hollý v liste naráža na noticku Jiřího Palkoviča o tomto preklade v Týdenníku 1812 (č. 25 z 18. decembra, s. 484), v ktorej Palkovič prejavil ľútosť, že spisovateľ „tyto pěkné Metastasiovy hry do tak sprosté slovenčiny přeložil, kterouž my ostatní Slováci (krom samých Trnavců a těch, jenž v tom okolí bydlí), obírajíce se vždy s knihami čistou vzdělanou slovenčinou psanými (jakovou předtim všickni Slováci, i katolíci, knihy psávali) oblíbiti sobě nemůžeme, tak jako žádný Němec neoblibovalby sobě knih, ještoby sprostou rakouskou neb švábskou, aneb právě dobšinskou neb krykehajskou němčinou psané byly“. (O tomto spore uverejníme príslušné doklady.)

[168] T. j. skupina okolo Josefa Jungmanna.

[169] V pôvodine nejasne napísaný dátum; nie sme si istí, či ho správne čítame. Ináč ani tento Palkovičov list Hollému nepoznáme.

[170] Výraz z hry v kocky — odplatiť rovné rovným. Toto príslovie uvádza aj Palkovič vo svojom Slovníku.

[171] Roz. Palkovičov trojrečový Slovník česko-nemecko-latinský (Böhmisch-deutsch-lateinisches Wörterbuch).

[172] Bol to zrejme Jozef Szathmáry, právnik pri Kráľovskej miestodržiteľskej rade, pridelený k cenzorskému úradu (Calendarium in usum eccl. R. Catholicae, Budín 1829, s. 106 a 1833, s. 116).

[173] V Kroku I, 1823, 4, s. 128 — 141 vyšiel nepodpísaný posudok (jeho autorom bol Ján Kollár, o čom Palkovič nevedel) Palkovičovho Slovníka, v ktorom autor odsúdil dielo z hľadiska nedostatočného zastúpenia slovenských idiomatizmov v ňom, vyčítal mu najmä jazykové znečistenie („Celý jeho slovník aspoň třetinu, jestli ne více, cizořečných německých a latinských slov v sobě nosí.“ — „Koho nemusí hluboko v srdci zaboleti nad takovýmto przněním naší krásné, bohaté řeči?“ — „Takováto práce zdá se býti satyra na vyhlášenou bohatost slovanské řeči.“) a prízvukoval, že Jiří Palkovič mal dať Slovníku český názov a aj jeho predhovor mal napísať po česky, a nie po nemecky. J. Sv. Presl ako redaktor Kroka neprijal Palkovičovu odpoveď do svojho časopisu, a tak ju Palkovič uverejnil až po desiatich rokoch vo svojej Tatranke I, 1834, 3, s. 85 — 101, kde uviedol, že Presl mu odpoveď neprijal a poslal naspäť s tým, „žeby byla velmi ostře a důtklivě psána“. Palkovič novej škole „našich pomatenců“ medziiným vyčítal, že češtinu zasýpajú ruštinou a srbčinou a že „čtenář spisů jejich potřebovalby k rozumění jim ruského, srbského a polského slovníka, a tato celá zmatená, zpotvořená řeč jejich podobá se, jakoby s té babilonské věže pocházela“ (s. 92).

[174] Daniel Adam z Veleslavína (1546 — 1599) — český spisovateľ a vydavateľ, ktorého pokladali za vzor dokonalosti „zlatého veku“ českej literatúry a českého jazyka

[175] Matěj Krocinovský (Krocín; 1583 — 1648) — český náboženský exulantský spisovateľ, bol autorom viacerých náboženských knižiek. (ČČM XLII, 1868, 1, s. 96 — 107; J. Vlček, Dějiny české literatury I, Praha 1960, s. 487 — 489.)

[176] Zoznam predplatiteľov na Bernolákov Slovár je v jeho piatom zväzku (s. 4441 — 4446), kde sa uvádzajú mená 131 predplatiteľov na 138 kompletov. Meno Jána Hollého nie je v zozname.

[177] T. j. v dĺžňoch.

[178] Thebo zbudovatel zámku thebenského pri Prešporku ležícího. Príhoda mravná, která že každí zlí skutek potrestaní bívá, človeka rozpamatuje. V Trnave 1825. Autorstvo tejto jelínkovskej tlače je neznáme.

[179] Amalia krásná pasťirka. Prihoda čnosťlivá, která človeka ňe len na včilajšé, ale aj na budúce veci rozpamatá a ciťetedelného učiní. V Trnave 1825.

[180] prám — práve

[181] V pôvodine sú zátvorky skutočne takto rozmiestené. — Jan František Pospíšil, nakladateľ v Hradci Králové, vydával k Novému roku almanachy s básnickými i prozaickými príspevkami rozličných autorov. Na rok 1823 a 1824 vyšli dva ročníky takýchto almanachov s rovnakými názvami Almanach aneb Novoročenka. U toho istého nakladateľa vyšla „sebráním“ Josefa Chmelu a Františka Ladislava Čelakovského potom Dennice aneb Novoročenka na rok 1825 a v tom istom roku aj ďalší almanach s názvom Milina aneb Novoroční čtení za redakcie Josefa Liboslava Zieglera.

[182] Dennice aneb Novoročenka na rok 1825 doniesla (s. 90 — 136) Hollým spomínanú nepodpísanú novelu s názvom Pastýřka v Tauridském údolí a s podtitulom v zátvorke Původem Marmontelovým. Len v obsahu sa uvádza, že je od Fr. Vetešníka. Porovnali sme obe znenia. Dej je skutočne rovnaký, len v českej verzii sa kladie „na pomoří jižní Taurie před Jaltou“ a v bernolákovskej do Talianska. Celkove možno povedať, že kým česká verzia sa orientuje slovansky, bernolákovská zostáva v tomto smere neutrálna, čo sa prejavuje veľmi výrazne aj na pomenovaní osôb (Liduška-Amalia, Ladislav-Orestán, Květenský-Fornós). Podľa niektorých výrazov možno usudzovať, že bernolákovská verzia mala za podklad maďarskú predlohu; domnievame sa, že obe verzie sú viac alebo menej prispôsobeným prekladom z francúzskej pôvodiny. Bude teda treba podrobnejšie sledovať tieto náznaky a prípadne odhaliť aj doterajšiu anonymitu bernolákovského prekladateľa. — Jean François Marmontel (1723 — 1799), francúzsky spisovateľ, autor Contes moraux (Mravné poviedky).

[183] Nevedno istotne, či ide o jún a či júl.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.