Korešpondencia Jána Hollého
Autor: Ján Hollý
Digitalizátori: Michal Garaj, Bohumil Kosa, Robert Zvonár, Viera Studeničová, Michal Belička, Zuzana Babjaková, Zdenko Podobný, Ivana Gondorová, Daniel Winter, Eva Lužáková, Ivana Černecká, Erik Bartoš, Ida Paulovičová, Katarína Tínesová, Peter Páleník, Barbora Majerníková
[94] (22. VII. 1824)
Velkomožní a visoce dustojní pane! Pane mňe najlaskavejší!
Uzaisťila mňa táto Éva ešče o Vánocách, keď na Kesu[95] (kďe pres zimu prádává) odchádzala, že okolo Veľkéj noci do Ostrihoma pojďe; aľe až v máji sem prišla a nato oňezdravela, takže ňemocnú odtáďto domov do Pobeďíma zavesť ju moseli. Včil, poňeváč vizdravená do Peštu iďe, ustavila sa tu, ňebuďem-ľi čo pánu veľkomožnému písať. Napred tehdi, jako len najvác móžem, za tích 250 zl. k vitlačeňú Rozľičních básňí tak milosťive vinaloženích zase ďekujem;[96] a abich ze stranki mojéj jakú takú vdačnosť preukazal, ustanovil sem u seba tolko svatích omší za pána velkomožného a za zesnulích v Kristu pána velkomožného predkov odslúžiť, a uš sem aj do včilka sto dvacať malích omší a tri veľké skutečňe odslúžil: a ňech len omše od královskéj raddi na fáru maduňicku v počťe 62 odbavím,[97] zase dál po porádku za pána veľkomožného slúžiť buďem. Vec aľe straňiva vitlačeních básňí na Jelinka sem zaňechal, abi jak pánu veľkomožnému s ňích dobrí počet odeslal, klerikom téš a iním v literature našej zbehlejším milovňíkom rozdal,[98] tak ti, které podla laskavého pána veľkomožného narídeňa rozpredať sa mali, rozpredal, a čo bi za ňe utržené bolo, na vitlačeňí Virgiliovej Eneidi zadržal.[99] Koľko eksemplárov panu velkomožnému odeslal, ňevím, poňeváč sem s ňím od téj dobi na reči ňebol; aľe mislím, že odeslal, nebo p. Ďuro Rudnay[100] dva eksemplari s ňích z Ostrihoma priňésel. Mňe tenže Jelinek privezel 104 eksem., které sem já tu okolo, za Bílé hori[101] a na Horňáki porozposílal. Čo ale o tích básňách svet hovorí? P. velk. Habel[102] toto povedal: Hoc est aliquid singulare &, quod nemo hucdum ex Slavis tentavit.[103] — Novomestskí prepošt p. Gabelkhoven[104] chváľil mi jích, keď nebohého grófa Erdödího pochovával;[105] a první spev Iliadi Homérovéj pilňe zrovnával z gréckím a len jedno místo viložil, ve verši 31, že bi podla originalu malo biť ňe učastná, ale proťi stojícá.[106] Ale mnozi prekladateli vikládaju učastná, a zadržalo-ľi bi sa proťi stojícá, to bi bola versio de verbo ad verbum[107] proťi tomu Horacovemu in Arte poetica: Nec verbum curabit reddere verbo fidus interpres.[108] Pritom abi sa účastná zadržalo, učí celí context, običaj a historia. Všeobecňe ale básňe ti lúbá sa všeckím. — Jiríkovi prešporskému[109] sem téš poslal 5 eks. a hňeď po téj príľežitosťi, ešče jích aňi ňečítajíc, takto medzi iním aj mi písal: — — „Nebyl bych pomyslil, že mi nenadále takovou radost učiní a pošlou mi básňe své pěkně vydané — — Ujišťuje Je, že ačkoli jinou rečí, než já píšou, predce sem se jim ze srdce zradoval, vída, jak se, bohu díka, literatura naše na vše strani zmáhá & — — “ Medzi iním v tem lisťe aj toto ešče o téj óďe k slavnéj installacii kňížata prímáša, kterú pán velkomožní rovňe vitlačit daľi, dokládá: „Znají-li pak, že Jejích báseň k slavné instalacý kň. prymasa Rudnayho s preložením do české řeči a s krátkou recenzý v Kroku se nalezá?“ (Titul celí knihi téj Krok je tento: Krok. Verejný spis všenaučný pro vzďelance národu česko-slovanského. Vydávan přispívaním mnoha učeních vlastencú od Jána Svatopluka Presla, v lekarství doktora, c. kr. verejného professora prírodopisu a ředitele c. k. prírodovni na vysokých školách pražských. Dílu prvního častki čtyry. Velkí 8-av v Praze 1821 váz. v obalce po 2 zl.) „O její vnitřní ceňe toto tam napsano jest:“ „Horování lyrické (sam nevím, co to horování znamenati má? snad vznášení se, let), zdanliva zmatenost, názornost videk, život cytu, vidinnosťi a prirozenosťi pekné spojení, mnohost a krátkost, zvlaštní syla u vystavení a velebnost dělají tu odu výtečnou a veliké chvály důstojnou. Rozmer horácyový hodí se vyborně k nepretrženému proudu panujícího cytu.“[110] Konečne ten istí Jirík píše toto: „Že prý pri vys. školách peštanskích professora slovenské řečí ustanoviťi chťejí[111] — a že kníže primas o vytisknoutí toho slovenského slovníka Bernoláko-Palkovičového se ujíma? pravda-li jest to?“ Ja o tomto nevím ňišt.[112] Včil Virgiliovu Eneidu na čisto prepisujem a uš devat spevov sem spísal, ešče mám tri, aľe aj ti, dá-ľi boh zdraví, najvác za štiri tídňe spíšem.[113] Jedenást rázi uš je popravovaná a tak uš vipolirovaná, že aňi palír, čo ten veľkí ostrihomskí kostel palirovat bude, ľepšej ho ňevipaliruje.[114] Obsahuje v sebe desat ťisíc veršov bez jedného sta;[115] a kebi tak husto tlačená bola, jako sú ti Rozľičné básňe (které sú na pól deváta hárka), višla bi na dvacat hárkov, a ti mnohé nápisi, které sú v tam tích, v téjto bi ňeboľi, len na dvanásťi místách,[116] tak jako k. p. v tích istích Rozľičních básňách Homérovéj Iliadi spev první na strance 36-tej.[117] Češi dosavád ňemajú Virgiliovéj Eneidi preloženéj.[118] Poláci majú: Wirgiliusza Marona Księgi wszystkie o Eneaszu Trojanskim, przez Jendrzeia Kochanowszkiego. 4. W Warsz. 1754.[119] Rusi majú teš v Moskve 1769. 8[120] Ale tito preložeňa sú len v rímách neb tak rečeních kadenciách, a ňe v metrach, jako je v laťinském. (U Rusov sice pred jedními peťi rokmi učiňil Hňedič skušku Homerove práce ruskím jazikem v hexametru viložit, ale čo vikázal dál, ňevím ňišt vác.)[121]
Posílám pánu velkomožnému 1 Biblioteku českích bibli (až bi ju ňemali), kňižku ovšem znameňitú, a tomu, kdokolvek bi to s. Písmo na slovenskú reč prekládal, velmi víborňe bi poslúžila.[122]
1 Jana Amosa Komenského Umeňí kazatelské, jež po stu a sedemdesati dvou letech z rukopisu vibral a poprve vidal p. L. Ziegler.[123]
1 Genialiteti[124]
1 Smelú kázen pešťanského luteránského kaplana[125]
1 Písňe svetské lidu slovenského v Uhrích. Sebrané a vidané od Pavla Jozefa Šafarika & (Šafarík tento je luteranského kňaza v Kobelarove v Gemerskej stolici sin, včil direktor v Novém Saďe (Neoplantae)[126] ráckích škol[127] (gymnasii Graeci ritus non unitorum),[128] a to najvác posílám pre tú špatnú, nepravďivu predmluvu. Veru sa smele vozá hubú po nás ti luteráňi![129] Na toto ňekdo z vatších a znameňiťejších naležitú odpoved mal bi dať. A tak sa uš do predešléj skusenéj láski porúčám a zostavam ze všecku uctivostú J. Velk. a V. D. Milosti
najpoňížeňejší sluha Jan Holly
V Madunicách 22. červenca 1824
[94] Fotokópia listu je v LAMS.
[95] Kesa — dnes Bánov (pri Nových Zámkoch)
[96] Z tohto by sa mohlo zdať, že Rozličné básňe vyšli iba v 250 exemplároch (pozri list 6, pozn. 5), no v liste 10 sa hovorí, že sa z nich už rozdalo „nedaleko tri sta ekzemplarov“, takže náklad iste presahoval číslo 250.
[97] Nemožno si overiť, na čo sa viazali tieto omše, keďže kanonické vizitácie v Maduniciach, v ktorých by to asi bolo poznačené, sú vraj nateraz nezvestné (pred rokmi totiž ešte existovali, ale medzitým sa asi stratili).
[98] Palkovič dal zaiste Jelínkovi v liste, ktorý nepoznáme, inštrukciu, aby istý počet exemplárov Rozličných básňí rozdal zdarma klerikom a „iním v literature našej zbehlejším milovňíkom“, ako to urobil aj neskôr so svojím prekladom biblie, ktorým obdaroval slovenské fary.
[99] Rozličné básňe sa rozdali zdarma, takže nič nezostalo z nich na náklad Eneidy.
[100] Juraja Rudnaya sme našli len v matrike sobášených v Sv. Kríži, podľa ktorej ako tridsaťročný sa 27. januára 1793 ženil s Katarínou Batthyányovou (Št. archív v Bratislave). Nie je vylúčené, že to bol brat neskoršieho kardinála Rudnaya.
[101] Roz. na Záhorie (za Bielu horu pri Smoleniciach).
[102] František Xavér Hábel (1760 — 1846) — rodák z Trenčína, bol kanonikom v Nitre, kde umrel v hodnosti titulárneho biskupa. Patril medzi zakladajúcich členov Slovenského učeného tovarišstva a preložil viac náboženských diel do bernolákovčiny. (I. Kotvan, Bibliografia bernolákovcov, s. 139 — 142.)
[103] Preklad z latinčiny: „Toto je čosi jedinečné a také, na čo sa dosiaľ nik zo Slovanov [roz. Slovákov] nepodobral.“ Takto sa Hábel vyslovil asi pri nejakom osobnom rozhovore s niekým alebo v nejakom liste.
[104] Anton Gabelkhoven (1759 — 1825) — barón, vyštudoval teológiu v Ríme, kde dosiahol aj doktorskú hodnosť. Od r. 1785 až do smrti bol prepoštom v Novom Meste nad Váhom. Ruský cár Alexander sa po bitke pri Slavkove zastavil u neho na obed. Gabelkhovenovým učiteľom orientálnych jazykov bol bratislavský profesor gréčtiny Gregor Dankovský. (L. Némethy, Series parochiarum et parochorum arci-dioecesis Strigoniensis, Ostrihom 1894, s. 581 — 582; A. Kolář, Řehoř Dankovský, profesor řečtiny na akademii v Prešpurce před sto lety, Praha 1932, s. 4 a 6.)
[105] József Erdődy (1754 — 1824) — uhorský dvorský kancelár a štátny minister, bol majiteľom panstva v Hlohovci a patrónom mnohých fár na okolí, medzi nimi aj madunickej. Umrel 12. júna 1824.
[106] V knihe Rozličné básňe (1824) uverejnil Hollý len prvý spev Homérovej Iliady (Dielo I, s. 103 — 122). Spomínaná „chyba“ sa vzťahuje na v. 31 (s. 104): Tam buďe prásť, a mojéj účastná posťeľe bívať.
Podobne prekladá najnovšie tento verš aj Miloslav Okál (Homéros, Ílias, Bratislava 1962, s. 22): bude mi na krosnách robiť a účasť brať na mojom lôžku.
[107] Preklad: „Prekladanie od slova do slova.“
[108] Je to citát z De arte poetica (pozri list 5, pozn. 23), v. 133 — 4: „A nebude sa snažiť prekladať doslovne ako tlmočník.“
[109] Hollého korešpondencia s Jiřím Palkovičom je nezvestná.
[110] V časopise Krok I, 4, s. 10 — 19 vyšla recenzia Hollého básne na inštaláciu arcibiskupa Rudnaya („Báseň k slavnému installování Arcibiskupa Ostřihomského P. (tit.) Alexandra Rudnayho a t. d. — Nářečím slovenským psaná od kněze P. Holýho r. 1820“), ktorej autorom (nie je podpísaný) bol Josef Jungmann. Recenziu predchádzala „Předmluva o potřebném skoumání jinoslovanských nářečí“, po nej nasledovala Hollého báseň v bernolákovskej pôvodine a na druhej strane paralelne jej český preklad v próze (s označením „Smysl prostý“), pričom k pôvodnej básni boli pripojené vysvetlivky („Poznamenání“) jazykového rázu, s výnimkou prvej vysvetlivky (s. 48), v ktorej sa podáva stručný obsah básne a po ňom táto charakteristika (citujeme ju v pôvodine, aby bolo vidieť, ako si Hollý takéto texty jazykovo upravoval): „Horování lyrické, zdánlivá zmatenost, názornost videk, živost [v liste nesprávne „život“] citu, vidinnosti a přirozenosti pěkné spojení, mnohost a krátkost, zvláštní síla u vystavení a velebnost dělají tu odu výtečnou, a veliké chvály důstojnou. Rozměr Horaciový hodí se výborně k nepřetrženému proudu panujícího citu.“
[111] Táto myšlienka sa, pravda, neuskutočnila.
[112] Nateraz nie je spoľahlivo a jednoznačne riešená otázka, ako sa dostal rukopis Bernolákovho Slovára po smrti svojho autora do rúk Juraja Palkoviča, ktorý v r. 1814 — 1816 urobil na ňom úpravy a chystal ho do tlače. V r. 1824 prejavil správca Kráľovskej univerzitnej tlačiarne Ferencz Sághy záujem o vytlačenie diela a obrátil sa na prímasa Alexandra Rudnaya s prosbou o povolenie vydať rukopis. Rudnay Sághyho odkázal na kanonika Palkoviča. Od Palkoviča sa rukopis dostal do tlačiarne a tam aj jej nákladom vyšiel v r. 1825 — 1827. (K problematike pozri najmä dve štúdie J. Považana Príprava a vydanie Bernolákovho Slowára, JČ IX, 1958, 1 — 2, s. 88 — 102 a Slowár Antona Bernoláka, Sborník FFUK X, 1958, s. 120 — 133; ďalej: A. Miškovič, Milovník slovenskej literatúry, DP 1960, 6, s. 119.)
[113] Ako píše Hollý v liste 9, dokončil toto zlepšovanie prekladu Eneidy v polovici augusta roku 1824. Potom však na preklade ďalej pracoval a v liste 18 spomína dokonca pätnáste prepracovanie svojho prekladu.
[114] Palír — staviteľ. Z Rudnayovej iniciatívy vypracoval viedenský staviteľ Paul Kühnel (1765 — 1824) plán na baziliku v Ostrihome. Základný kameň k nej položili 23. apríla 1822 a stavbu viedol ďalší viedenský staviteľ Johann Baptist Packh (1796 — 1839) a v jeho diele pokračoval peštiansky staviteľ József Hild (1789 — 1867). Slávnostná vysviacka baziliky bola až za arcibiskupa Scitovszkého 31. augusta 1856. (Memoria basilicae Strigoniensis, Pešť 1856; Gyula Edvi Illés, Az esztergomi főszékesegyház, Primás-Album, Budapešť 1928, s. 151 — 177.)
[115] Hollého preklad Virgiliovej Eneidy má dovedna 9873 veršov.
[116] Hollého preklad Eneidy mal vo vydaní (1828) rozsah 294 strán, čiže 18 hárkov a 6 strán, z čoho na posledných troch stranách boli uvedené „Omíľi“. Ako je známo, Eneida má dvanásť spevov, takže titulky by boli iba na týchto dvanástich miestach.
[118] Prvý český preklad celej Vergiliovej Eneidy vyšiel až r. 1851. Jeho autorom bol Karel Vinařický.
[119] Publiusza Wirgiliusza Marona księgi wszytkie to iest Ksiąg dwanaście o Eneaszu Troiańskim, (Aeneida) przekladania Jędrzeia Kochanowskiego. Okrem Eneidy sú v knihe aj Georgica (prel. Waleryan Otwinowski), Bucolica (prel. Ignacy Nagurczewski) a i. Dielo vyšlo vo Varšave 1754. Prekladateľ Eneidy používa trinásťslabičné verše s párnymi rýmami. Jędrzej Kochanowski (dátum narodenia neznámy, smrť sa kladie do rokov 1591 a 1603) bol mladším bratom známeho poľského básnika Jana Kochanowského. — Hollý nemal v rukách tento preklad a poznal ho iba zo záznamu Antonína Puchmajera v úvode k prekladu Chrámu Gnídskeho (Praha 1804, s. XIX), ktorý je nápadne zhodný s Hollého zmienkou v tomto liste: „Wirgiliusza Marona księgi wszystkie o Eneaszu Troiańskim, przez Jendrzeia Kochanowskiego. 4. w Warsz. 1754, Rusky w Moskwě, 1769. 8.“ (Za láskavé poslanie mikrofilmu z titulnej strany tohto prekladu ďakujeme univ. prof. dr. Stanislawovi Urbańczykovi z Krakova.)
[120] Pozri predošlú vysvetlivku k tomuto listu. — Bol to zrejme preklad ruského básnika Vasilija Petroviča Petrova (1736 — 1799), ktorý vyšiel v Petrohrade v r. 1770 — 1786 (P. J. Šafárik, Dejiny slovanského jazyka a literatúry všetkých nárečí, Bratislava 1963, s. 186).
[121] Hnědič = Nikolaj Ivanovič Gnedič (1784 — 1833) — ruský básnik, preložil hexametrom do ruštiny Homérovu Iliadu (1829). Hollý sa o tomto preklade (pozri najnovšiu reedíciu: Gomer, Iliada, perevod N. I. Gnediča, Moskva 1960) dozvedel asi len z knihy Šebestiána Hněvkovského Zlomky o českém básnictví, zvláště pak o prozodii (Praha 1820), v ktorej autor (s. 24) napísal: „Předlonským učinil u Rusů Hnědič zkoušku, Homerovy práce ruským jazykem v hexametru vyložiti.“ Hollý Hněvkovského knihu skutočne poznal.
[122] Biblioteka českých Biblí etc. od třináctého věku až do léta 1810, sebraná a vydaná od Františka Novotného z Luže F. L. Sú to dejiny vydaní biblie od najstarších čias. František Novotný (1768 — 1826), rodák z Luže, okres Chrudim, bol farárom v Lušteniciach pri Mladej Boleslavi (F. L. = farář luštenický).
[123] Josef Liboslav Ziegler (1782 — 1846) — profesor teológie v Hradci Králové, vydal r. 1823 v Prahe Jana Amosa Komenského Umění kazatelské, jež po stu a sedmdesáti dvou letech z rukopisu vybral a poprvé vydal. Rukopis tohto diela našiel Ziegler na Morave a vydal ho ako teologickú príručku, „ovšem s textem poněkud přizpůsobeným pro současné literární a naukové potřeby a také z ohledů konfesijních“ (Dějiny české literatury I, Praha 1959, s. 415). Ziegler bol r. 1825 aj na Slovensku, kde nadviazal styky s bernolákovcami (J. Butvin, Slovenské národnozjednocovacie hnutie — 1780 — 1848, Bratislava 1965, s. 164).
[124] Takéto dielo nepoznáme. Nejde azda o nejaké Genethliacon (= báseň na narodeniny), ako napísal napr. Ubertinus Carrara na rakúskeho arcivojvodu Jozefa?
[125] Dobré vlastnosti národu slovanského. Dvoje kázaní od Jana Kollára, kazatele církve evanjel. pešťansko-budínské. V Pešti 1822. — Kollár, ktorý bol od r. 1819 kaplánom v Pešti, vyznačil v kázni hlavné vlastnosti Slovanov v duchu Herderovej koncepcie a odsúdil šovinizmus a odnárodňovanie.
[126] Neoplanta — lat. názov Nového Sadu (maď. Ujvidék, nem. Neusatz), kde účinkoval Šafárik v r. 1819 — 1833 ako profesor a do r. 1825 riaditeľ tamojšieho pravoslávneho gymnázia.
[127] Ráci — nem. názov pre Srbov pravoslávneho rítu; meno pochádza od ich voľakedajšieho hlavného mesta Rasa.
[128] Latinské označenie pravoslávnych príslušníkov proti tzv. grécko-katolíkom („gymnázia nezjednotených gréckeho vierovyznania“).
[129] Písně světské lidu slovenského v Uhřích. Sebrané a vydané od Pavla Jozefa Šaffaříka, Jana Blahoslava a jiných. Svazek první. V Pešti 1823. V úvode, ktorého autorom bol Ján Kollár, odsudzoval sa bernolákovský spisovný jazyk („Ti kteří Bernolaka za všeobecného mistra slovenčiny v Uhřích uznávají přijdouce ku Hronu, Tise, Dunaji — mrzeti sa musejí vidouce an každý z těchto hrubé poličky jeho Grammatice dává, místo bol, slyšá, souďá, cvičá, mluvíce bou, slyšja, súdja, cvičja a t. d.“ Alebo: „Jeden novější ale již velice zmoravený odrodek tohoto nářečí v Nitranské stolici, počal vzdělávati Bernolak, nalezl však málo následovníků a ještě méně pochvaly u rozumnějších.“), čo Hollého urážalo. — Luteráni = prívrženci „bibličtiny“ na Slovensku, nie ako príslušníci konfesie.
Galéria obrázkov
Obrázok
