ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[955] Originál listu je v LAMS. Jeho adresáta sme zistili podľa zmienky v ňom o dekanovi.

^[956] Barbora Štefancová (Stephanecz) pochádzala pravdepodobne z Maduníc (list 52). Viedla Hollému domácnosť. Hollého principálom za kaplánovania v Pobedime bol Ján Štefanec, (narodil sa 1. januára 1776 v Beckove), ktorého sám Hollý zapisoval 8. mája 1810 do pobedimskej matriky zomrelých. Nie je vylúčené, že bol príbuzným Barbory Štefancovej.

^[957] Tu použil Hollý v latinskom texte slovenský nárečový výraz.

^[958] Lackovič bol dekanom od augusta 1835.

^[959] Z tohto miesta sa dá usudzovať, že Hollý slávieval svoje meniny na Jána Nepomuckého, ktorého sviatok pripadal na 16. mája, a nie 24. júna, ako mu napr. častejšie štúrovci gratulúvali.

^[960] Tieto doklady sa pri liste nezachovali; dekan Lackovič ich istotne postúpil úradne na vikariát do Trnavy, keď 11. januára 1841 predkladal vikariátu túto Hollého záležitosť. Dosiaľ sa nám nepodarilo nájsť v AOVT Lackovičovu zprávu, hoci podľa exhibitu v protokole vieme, že ju podal 11. januára a že na vikariáte ju vzali na vedomie a odložili pre prípad, že by sa stránka znova odvolala.

^[961] Ján Mucha (ok. 1790 — 1840) bol od r. 1834 farárom v Piešťanoch, kde 11. januára 1840 umrel. (AMT; L. Némethy, Series parochiarum et parochorum, s. 803.)

^[962] Epicuri de grege porcum — sviňa z Epikurovho stáda. Je to výrok z Horatia (Epist. I, 4, 16), vzťahujúci sa na stúpencov Epikura pre ich pôžitkárstvo.

^[963] Drahovce pri Piešťanoch.

^[964] Bola to asi Bartalová, ktorej sestra Zuzana bola vedúcou domácnosti u Jozefa Petroviča na Turej Lúke, na ktorú si Petrovič po dobrom spomínal aj v testamente. Hollého kuchárka však čoskoro vstúpila do koľají jeho predošlých kuchárok (pozri v liste 79).

^[965] Dnes Šulekovo (pošta Leopoldov).

^[966] Pavol Ondreák (1788 — 1852) bol madunickým občanom. (Matriky v Št. archíve v Nitre.)

^[967] Rechtorom a notárom madunickým bol vtedy František Novotný, ktorého Hollý sobášil 15. októbra 1833 v Maduniciach s Máriou Marákyovou, dcérou rechtora v Drahovciach. (Matriky v Št. archíve v Nitre.)

^[968] Ján Galbička (1790 — 1856) bol skutočne madunický občan (matriky v Št. archíve v Nitre).

^[969] T. j. ak nič nevykoná na vikariáte v Trnave, obráti sa aj vyššie — na arcibiskupstvo do Ostrihoma.

^[970] Narážka nám je nejasná. — Preklad latinského listu:

Drahý priateľ!

List vikariátu a vývody námietok Barbory Štefancovej, ktoré som dostal pred samými Vianocami, posielam Ti spolu s mojimi námietkami, ako aj svedectvami kostolníkov a obce. Bol by som to chcel skôr, ale pre nával sviatkov, pre samé spovedanie a pre ustavične prichádzajúcich hostí, pre výmenu kuchárok atď. som nemohol. Najmä som sa obával, aby za veľmi tuhej zimy vlci nezožrali poslov aj s tými dokladmi, ako boli na hradskej ceste zožrali toho pekárskeho tovariša a nechali aspoň boty s čapicou a krošňu s rožkami. Toto nech je na moje ospravedlnenie. Nepochybujem, že mi v týchto trapiech budeš aj Ty nápomocný. Pred niekoľkými rokmi, keď si ešte nemal na sebe bremeno dekanstva a 16. mája si ma s niekoľkými hosťami navštívil, aj Ty sám si sa ma spytoval, „čo je tej Štefancovej“, a odpovedal som Ti, „veď vidíš, čo jej je“, a ak bola opitá ráno v taký deň, keď sa hostia čakali, čo potom v iných dňoch? Vtedy sa jej už len patrilo, aby bola triezva. No viac hovoria samé svedectvá. Rozhodne som zvinil, že som ju tak dlho trpel, mysliac si zakaždým, že sa vráti k poriadnemu životu; veď aj Kristus Pán trpel zradcu Judáša. Len za svoju vinu pykám ja biedny, zohavený, vinník.

Lenže aj tá dobrá po nebohom Muchovi, odporúčaná mnohými i Tebou samým, rozkydaná, bachratá, skutočná sviňa zo stáda Epikurovho, prehajdákala celodenným žraním všetko, čo bolo lepšie; pekne vedela pre seba gazdovať, znamenitým klamstvom, skrz naskrz sťa z klamstiev zošitá, a zobďaleč nazháňanými klamstvami ma tak či onak obrala o veci; a keď som raz striehol na také veci a strážil dôkladnejšie nad nimi, obrala ma ešte o viac. Teraz býva v Drahovciach v podnájme u sedliaka odvtedy, ako odišla za strážmajstrom, aspoň podľa mena nápadníkom a snúbencom, ktorý predtým, keď tu býval, veľa dlhých večerov a nocí u nej prehýril hodnými žranicami a pijatikami. Po jej odchode činy a krádeže (a komuže by bolo napadlo, že má sklon ku krádežiam) vychádzajú ešte viac najavo. (Ale toto, že je aj zlodejka, nech zostane medzi nami dvoma, iným to ešte teraz nevyjavuj, čo nás už po tom, celkom je prepustená.) Podľa chýru vojakov a iných bude nešťastná a poriadne strestaná takým mužom, ktorý neoplýva všetkými dokonalosťami. Sama uvidí. Takéto osoby mňa teda priviedli na žobrácku palicu. Teraz mám kuchárku slobodnú, ani mladú ani starú, z Ujlaku, ktorá nie je panovačná, lež veľmi skromná a ponížená, ostatné sa uvidí neskôr.

Čo svedčí slúžka Anna Jusztová, vydatá do Beregsegu, že by spomínaná Barbora, slúžiac tu, bola pila už za predošlých sedem rokov, — musela to robievať potajomky alebo za mojej neprítomnosti alebo večer, pretože vtedy som už nejedával — to kladiem do neskorších rokov, majúc už pripravené svoje rozhodnutie pred vystaveným svedectvom. Čo dosvedčuje sluha, ktorý už nie je u mňa — je však v našej obci, má asi 27 rokov —, že počas jeho služby rozpredala dobrých sto metrákov, k tomu ja dodávam, že sa už ani predtým nepredávalo obilie v takom množstve, ako sa malo. Že však tento sluha a slúžky urobili vyhlásenie pred kostolníkmi, a nie pred richtárom a porotcami (istotne by boli to isté povedali aj pred nimi), stalo sa preto, aby sa vec skončila s menším hlukom a rozčúlením. Svedectvo kostolníkov, vyžiadané Pavlom Ondreákom, ako takého dedinského pisára predsa len nečitateľné, keby si myslel, že by ho na vikariáte nemohli ľahko prečítať, mohol by si azda kvôli nim prepísať, a tak im pomôcť v prečítaní.

Pán rechtor a spolu aj náš notár si žiadal, aby ako príbuzný nemusel písať obecné svedectvo, a to pre nepríjemnosti, ktoré môžu vzniknúť zo strany rodiny Štefancovej. Namiesto neho teda písal prísažný a spolu aj richtár — ako sa na konci vyjadril — Ján Galbička, človek v každom ohľade vážený v celej obci, človek rozumný, statočný, svedomitý a pravdu nikde nezamlčujúci, ktorý i sám je domnelým príbuzným spomínanej Barbory alebo — aby som sa tak vyjadril — maďarským pobratimom zo strany Marákyovej manželky, ale o to najmenej dbá. Ba notár nechcel pripustiť ani pripojenú klauzulu, prečo on písal, ale ja som kázal túto klauzulu pripojiť, ako chcel sám spomenutý Galbička.

Teraz som si ešte zmyslel na plat, ktorý si korheľka žiadala. Z úst nebohého drahovského rechtora Pavla Marákyho, jej príbuzného, som bol počul, keď asi pred siedmimi rokmi by bola chcela byť kuchárkou jeho chlapcom, študujúcim v Trnave, a mala sa starať o nich za potraviny dovážané z domu, že jej odpovedal, „že móže bit ráda, že ju já trpím darmo“. A tak už ten, vediac o jej pití, nepokladal ju za hodnú platu. Počul som aj toto od istej ženy, ktorá to počula od inej ženy z úst korheľky, keď rozprávala, „že keď nevikona ništ v Trnave, že ona aj Ostrihom najďe“. Napokon, vyprosujúc Ti šťastný začiatok nového roku, zostávam Tvoj

úprimný priateľ J. Hollý.

V Maduniciach 3. januára 1841

P. S. — Nový kmotor jáger začína sa nadúvať.