Zlatý fond > Diela > Korešpondencia Jána Hollého


E-mail (povinné):

Ján Hollý:
Korešpondencia Jána Hollého

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Bohumil Kosa, Robert Zvonár, Viera Studeničová, Michal Belička, Zuzana Babjaková, Zdenko Podobný, Ivana Gondorová, Daniel Winter, Eva Lužáková, Ivana Černecká, Erik Bartoš, Ida Paulovičová, Katarína Tínesová, Peter Páleník, Barbora Majerníková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 41 čitateľov


 

List 11. Jurajovi Palkovičovi

[184] (16. IV. 1826)

Veľkomožní paňe! Paňe mne najlaskavejší!

Ďňa 5. bežícého mesáca obdržal sem s Kesi od Evi poslaní milí Jejích Veľkomožnosťi list a spolu dve kňižki: Jednu: Elenchus vocabulorum Europeorum cumprimis Slavicorum Magyarici usus a Stephano Leschka (predtim superintendensa prazského, odkád psotú tlačení zas do Uher, a to do Kíreša sa za kazaťela presťehoval).[185] Kňižka táto má bit milá Slovákom, aľe ňejeden Uher, obzláštňe mén cvičení a trochu prísuroví, pri ňéj zaebatuje a ňejednu basu odmerá. Pri slove pápista povedá: „— — — Sed in Germania nomen Papistarum illicitum est.“[186] Prečo teda ňe aj in Hungaria. Ďivná vec ovšem je, že keď sa s královskéj raddi curentuje ňejakí úskok v reči laťinskéj: tam luterán a kalvín vislovuje sa Augustanae, Helveticae confessionis,[187] ale keď v uherskéj, tu katolík sa nazívá pápista. To bi sa predca ňemalo trpeť. — Druhú Čítanku & & od J. K., to jest od Jána Kollára, pešťanského, včil tuším v Cinkoťe kazaťela.[188] Vipleščil sem oči nad jeho českú slovenčinú. Pred tím čirú čistú mírnu češčinú ve svích básňách v Praze a potom v Pešťe vitlačeních[189] písal a včil uš aj do slovenskích slov až k poďiveňú daľeko sa vpustil. K. p. žrebec, čerešňa, chorí, múr, hárek, z mnohou chvalou, pred panskou stolicou, radosní, meskí, & & deržím, trímám, mahla (mhla), smert, lahat (lhat), krevaví, okrušlek, zercadlo, zeralo, tverdí, kark, hrebet, posredek, kroze (skrze), prest, tepruv, čternast, do Ďura, zmarhat & &. Na konci prídavek Najhlavňejší pravidla československé pravopísebnosťi divné sú nekteré tak, že sami bratri evanďelíci za kacíra ho držať budú. Já sem vždi mislel, že i tito našú slovenčinú ňekdi po dlhém časi písať začnú, a hľe, tento číňí k tomu krok.[190] Za tito dve kňižki, čo najvác možem, poňížeňe dekujem.

Posílám po temto súsedovi, kterí kamsi až za Ostrihom iďe, dve biblie: jednu našu, prvnú medzi všeckími slovenskími, roku 1488 tlačenú,[191] kedi Marťin Luter mal ľen štiri roki.[192] Uš davno ju luteráňi, všelijakími dúvodi mňa presvedčujíce, do svojéj biblioteki prešporskéj kúpit chceľi, ale já sem ju dokonca jím predať nechcel.[193] Zadržala sa až do teho času, dokad sem ju nedostal, ve svatém Jurí pri Šaščíňe (Búr S. Georgii),[194] kde ju jeden Svatojuran konečne u krčmara prepil. Druhú od Jiríka vidanú. Rukopis králodvorskí ovšem pre svú starodavnost (jako to v predmluve je viďeť) znameňiti.[195] — Jaroslav s tehož Rukopisu pekňe vitlačení.[196] — Katechismus luteranskí od Herdera viložení, ten že praj u ňich je veľmi vážení.[197] Románi Čib cigaňsku gramatiku, aspon pre zasmaťí.[198] Kusek armenskích písňí.[199] Teš dvoje verše, jakékolvek su, nech vdačňe ráča prijat.[200]

Minulého roku pres leto desat eklog sem zložil.[201] Mal sem uš dávno a mám ešče aj včil chut skladat báseň hrdinsku: Svatí Juro víťaz nad drakem.[202] Ale čo, keď o téj veci ňišt ňenachádzám písaného v kňihách, které mám pri rukách; ano aňi v Breviari Lectiones II-i nocturni o tem svatém ňemáme.[203] Snad Metaphrastes,[204] Belgae hagiographi, bolandiste[205] o tom vác a pravidelňejšej píšú! Túto pripojenú píseň vitahnutu z velkeho kancionala českého roku 1716 — 1720 tlačeneho in folio pod titulem: Slaviček rajskí na strome života slávu tvorci svému prospevující &, od jinud porozdilne sebrani a sporádaní od kneze Jana Jozefa Božana, farára chrustovského,[206] s predku a od konca vitrhaného, predca ešče 770 stránek majicého, posílám s téj príčini, žebi snad pan veľkomožní na ti otázki na ňej pri konci doložené povedat volačo ráčili.[207] Méno teho mesta Krala a Ceris,[208] tito dve posledné kebi sa nikde nenachadzali, mohli bi sa aj prislušňe utvorit. Bez ňich ništ bich nemohel. A toto je, čo mňa tu prestrašuje. Píseň táto o s. Jurovi je velmi dlhá, že snad ani žadná není dlžšá, aspoň já sem dlžšej neviďel a toto tu neňi s ňej aňi polovička.[209] Ale ostatné o jeho živoťe a mučedelnictve sem nepatrí.

Omší za pána veľkomožného na novo sem volačo víše sta odslúžil.

Ohňe sa zas počináju rozmáhať, takže v strachu je človek vždicki.

Konečňe do predešlej láski a prízňe poručení zostavám

Jejích Velkomožnéj Milosti najponížeňejší sluha Jan Holly mp., f. m.

V Madunicách ďňa 16. dubňa 1826


[184] Fotokópia listu je v LAMS. Palkovič si na štvrtej strane listu urobil tento latinský záznam o svojej odpovedi: „Rs. 16. May. ut omittat fabellas de S. Georgio. An praenumeret Lexiko Bernolak.“ (Preklad: „Odpovedal som 16. mája, aby upustil od príbehov o sv. Jurajovi. Či sa predpláca na Bernolákov Slovár.“)

[185] Štefan Leška (1757 — 1818) — rodák z Vrboviec, účinkoval ako ev. farár v Čechách a napokon štyri roky ako superintendent v Prahe, odkiaľ sa „sklamaný“ vrátil do Uhorska a umrel ako farár v Malom Köröši. (J. Ďurovič, Evanjelická literatúra do tolerancie, Martin 1940, s. 365.) Jeho syn Štefan Leška ml. mu posmrtne vydal latinské dielo Výber európskych, najmä slovanských slov v maďarčine (Elenchus vocabulorum Europaeorum cumprimis Slavicorum Magyarici usus, Budín 1825).

[186] Leška vo svojej knihe (s. 161) podáva definíciu slova pápista („tak poniektorí nazývajú rímskokatolíkov, pretože uznávajú pápeža alebo rímskeho biskupa za najvyššiu hlavu cirkvi“) a pritom dodáva (ako po latinsky cituje Hollý): „Ale v Nemecku je názov pápeženci nie dovolený.“

[187] Augsburského (luteráni), helvétskeho (kalvíni) vyznania.

[188] Kollárova Čítanka anebo Kniha k čítání pro mládež ve školách slovanských v městech a v dědinách vyšla v Budíne v r. 1825 a bola poznačená Kollárovými slovakizujúcimi tendenciami spisovnej češtiny, najmä jeho vokalizáciou. Autor knihy je uvedený iba na konci Předmluvy svojou mennou skratkou (J. K.).

[189] Kollárove zbierky Básně (Praha 1821) a Slávy dcera (Budín 1824).

[190] Na konci Kollárovej Čítanky (s. 229 — 231) je Přídavek s označením Nejhlavnější pravidla česko-slovenské pravopísebnosti, v ktorých sa autor usiluje písanie zblížiť s výslovnosťou, prebojúva svoju vokalizáciu a stavia sa proti tzv. íkaniu v češtine, je za diferencovanie rovnakých podôb v skloňovaní a časovaní, odporúča používať typické slovenské výrazy (napr. jarmo, pažiť, kozub, ligotati proti českým jho, drn, krb, třpytěti) a podáva návrhy na úpravu zastaraného pravopisu, čím všetkým sa značne približoval k slovenčine.

[191] Bola to, pravda, česká biblia.

[192] Martin Luther sa narodil v r. 1483.

[193] Toto spomína Hollý aj v liste 9.

[194] Dnes Borský Jur pri Hollého rodisku.

[195] Rukopis Kralodvorský — túto podhodenú staročeskú pamiatku, vydal Václav Hanka v r. 1819, a to v „pôvodnom“ znení, v prepise do súčasnej češtiny a v nemeckom preklade. V úvode k tomuto vydaniu sa Hanka odvoláva na Dobrovského, ktorý podľa písma zaraďoval vznik tejto „pamiatky“ do roku 1290 — 1320 a niektoré jej časti ešte oveľa skôr.

[196] Václav Hanka vydal r. 1823 v Prahe „u Bohumila Haase, Endersa, Kronbergera, Neureuttera, Krausse a v Hradci Králové u Pospíšila“ báseň z Rukopisu Kralodvorského — Jaroslaw witiez nad Tatary, a to bez akýchkoľvek poznámok, s venovaním „Slawnie wznešenemu Sternberskemu rodu“. Tlač vyšla v rozsahu 16 strán vo veľkom bibliofilskom formáte (19 — 23 cm).

[197] Katechysmus doktora M. Luthera s obšírným katechetickým výkladem. Vydal ho v r. 1809 Jiří Palkovič v preklade Jana Grysu. V r. 1825 vyšiel v štvrtom vydaní.

[198] Romani-Čib d. i. Grammatik und Wörterbuch der Zigeuner-Sprache (Romani-Čib, t. j. gramatika a slovník cigánskej reči). Knižku vydal Antonín Jaroslav Puchmajer v Prahe v roku 1821.

[199] Tieto piesne nepoznáme.

[200] Hollý posielal Palkovičovi asi dve svoje venovania, a to Verše na ďeň ména… Jurovi Palkovičovi… ďňa 24 dubňa roku 1826 obetované (z rkp. ich odtlačil J. Pöstényi v Kultúre III, 1931, s. 109 — 111) a Poďekováňí… Jurovi Palkovičovi za náklad na vitlačeňí Rozľičních básňí (Dielo VIII, s. 147 — 148), čomu by nasvedčovalo aj to, že tieto dve skladby sa zachovali (nateraz sú nezvestné) v Palkovičovej pozostalosti (Kultúra XV, 1943, s. 588 — 589). Nik si však dosiaľ nepovšimol, že Hollý z Veršov na ďeň ména, ako ich uverejnil Pöstényi, urobil dve venovania, a to Poďekováňí… Jurovi Palkovičovi za náklad na vitlačeňí Rozľičních básňí a Janovi Nep. Derčíkovi… na ďeň ména (Dielo VIII, s. 149 — 151), pravdaže, s menšími úpravami. Otázka teda zostáva nateraz otvorená.

[201] Nie je vylúčené, že Hollý tieto selanky v r. 1832 znova prepracoval a potom postupne povydával v Zore.

[202] Pozri úvodnú poznámku k tomuto listu. Hollý sa vzdal napísať túto báseň, ako to potvrdil v liste 13.

[203] V kňazskom breviári (= kniha každodenných kňazských modlitieb) v tzv. Lectiones II. nocturni (= Čítania druhej večernej pobožnosti) sa zvyčajne uvádzajú udalosti zo života svätca, ktorého sviatok pripadá na príslušný deň. Keďže historickosť osoby sv. Juraja nebola vlastne známa, pri dni 24. apríla, na Juraja, neboli takéto dáta.

[204] Simeon Logothetes — hlavný reprezentant byzantskej hagiografie (v r. 961 — 964), ktorému su dostalo prímenie Metaphrastes za zbierku legiend, v ktorej štylisticky prepracoval (metafrazoval) staré životopisy svätých.

[205] Bollandisti — vydavatelia zbierky životopisov svätých (Acta Sanctorum), nazvaní podľa belgického jezuitu Jeana Bollandusa (1596 — 1665), zakladateľa tejto zbierky, ktorá na pokračovanie vychádza až podnes.

[206] Jan Josef Božan (1644 — 1716) — český kat. kňaz v Chroustoviciach, bol autorom naozaj reprezentatívneho kancionála, ktorý vyšiel po jeho smrti v Hradci Králové v r. 1719 v rozsahu 853 strán s názvom Slavíček rájský na stromě života slávu tvorci svému prospěvující, to jest: Kancional anebo: Kníha písební. (ČČM LXV, 1891, s. 101; RSN; J. Jakubec, Dějiny literatury české I, s. 939; Dějiny české literatury I, 1959, s. 474.)

[207] Hollý k piesni zrejme pripísal nejaké poznámky.

[208] Nevedno, aké mestá to mali byť.

[209] V Božanovom kancionále je pieseň Na den Svatého Jiří rytíře a mučedlníka na s. 626 — 631; obsahuje dovedna 120 strof. Podobnú pieseň v rozsahu 31 strof má i Kollár v Národných zpievankách (II, 1835, s. 455 — 457). A Hollý zložil, pravdaže, kratšie piesne o sv. Jurovi aj pre svoje dva Katolícke spevňíky (Dielo IX, s. 103 — 104; Dielo X, s. 145 — 146).

« predcházajúca kapitola    |    nasledujúca kapitola »




Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Prihlásenie do Post.sk Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.