Korešpondencia Jána Hollého

^[324] (10. VI. 1828)

Veľkomožní a visoce dostojní pane, pane najlaskavejší, najmilosťivejší!

V prvném tídňi po Veľkéj noci písal sem Jejích Veľkomožnosťi^[325] a za vinaložeňí útrat na vitlačeňí Eneidi poňížeňe ďekoval; spolu téš prosil o milosťivé privoľeňí, abi ona v Trnave pre isté príčini na svetlo vísť mohla; poňeváč aľe od téj dobi z Ostrihoma žádní ohlas, snad že ten list tam ňedošel, do uší sa mi posavád nedostal, včil zase opovažujem sa ze strachem tú istú prosbu o to milosťivé povoľeňí pre ti isté príčini opakovať a k nohám pána veľkomožného pokorňe skládať, toťižto: že ostrihomskí kňihtlačitel pre mnohé poškrkáňí, počáráňí a zeťíráňí a prepísáňí, které sa pri častejšém popravováňu stalo, všaďe bi ju prečítať ňemohel, Jeľinek aľe všecko, keď tot ňedávno u mňa bol, i to najukrižovaňejšé místo dobre prečítal. Nebolo bi ju tehdi treba znovu na čisto prepísať, čo bi mojemu krátkému, slabému a zemdľenému od mnohého čítáňa zraku veľkú skázu spósobilo; nebolo bi téš prospešné pokračováňú mojích dalších prác, nebo než bi sa tricat hárkov načisto zretelňe prepísalo, zatád aj dva spevi ve včilajšém k tomu najsúcejšém časi ze Svatopluka urobiť možem. (Včil prám sem dokonal 5. spev, zostává ešče 7, a hľeďí sa všemožňe, abi bola opravďivá epopéja.)^[326] Pritom téš, kebi sa v Trnave tlačila, correcturu bich sám mohel vésť, čo k uvarováňu mnohích chib najvác je potrebné; a včil, zakád ľetní čas je a neňí blata, zimi, posel bi s ňu ke mňe mohel choďívat. Od vitlačeňá jedného hárka Jeľinek pítá včil 12 zlatích na stríbre a bolo bi najméň 17 hárkov a ňekterí lístek, a tak bi to okolo 204 zlatích na stríbre vinéslo. Vitlačene ekzemplari nech bi si ráčiľi bár všecki k sebe vzať a podla lúbosťi s ňimi urobiť. Já z mojéj stranki usilovať sa buďem, keď ináč sa odslúžiť nemóžem, čo najvác s. omší za pána veľkomožného a za predkov z rodu odslúžiť, a dovčilka sem všeckích v počte 528 na tu istú intenciu^[327] odbavil.

A tak uš na to milostivé privoľeňí k tlačeňú v Trnave očekávající, spolu téš ráčili-li bi obetovaňí^[328] anebo dedikaciu prijat?, do predešléj prízňe hlboko sa porúčám a zdraví i všecko dobré žádám a zostávám

Jejích Veľkomožnéj a Visoce Dostojnéj Milosťi najpoňíženejší služebňík Jan Holly vr., f. m.

V Maduňicách dňa 10. červeňa^[329] 1828

Písal sem téš nekteré slova slovenské tenkrat, ktere sa ze samskritskú rečú, dokonalejšú než grécká, bohatšú nežli laťinská a ozdobňejšú nežli obe, zrovnajú,^[330] včil volačo malo z pojednáná: Mišlenki o libozvučnosťi reči vubec, obzláště českoslovanské od Jana Kollára.^[331] Medzi iním aj toto tam stojí: „— Valachové (snad má bit Vlachové) a Slovane su bez pochibi k spevu nejnáchilňejší národové v Europe. Proč? nebo čiste prirozeňí jejích samohlásek jím žili a článki rtú násilňe neprekrucuje,^[332] ano dvojhlásek ve vlastním zmislu žádních nemají. — — — Dokud Magyar k visloveňí svého öröm, gyümölts,^[333] Angličan k svému within, world,^[334] Francúz k svému heureux, mieux^[335] atd. usta pozbírá, čelo zmršťí, kútki stúlí, jazik na pravé místo položí, dásňe, zubi, nos — nastrojí, svižná čistohlasná Slovanka celu písničku vispívá. — — Ne o slovenské, ale o české reči to však predce tajiťi nelze, že se i a í a y a ý po ňí príliš rozhňízďilo, tak že bi nebilo zbitečno juž jedno prísné slovo: Až potud a dale nic.^[336] — — —

Jakove s tohoto víplivki? Nechť ňikdo nemňí, že se tu snad raďí, abichom bernoláčili.^[337] — — —

To pravda, že se česká reč vzďeláňím z mnohe částki pokazila, to jest neurčitejší stala, ze staré dokonálosťi upadla do vzďelané nedokonalosťi, a jestli na této cesťe i dále pokračovaťi bude, tedi o jedno stoleťí celá bi nie jiného nebila, než i, í, y, ý. — — & &.^[338] Karhá tu Čechov. Naša slovenčina všecku tu libozvučnosť má.