Zlatý fond > Diela > Korešpondencia Jána Hollého


E-mail (povinné):

Ján Hollý:
Korešpondencia Jána Hollého

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Bohumil Kosa, Robert Zvonár, Viera Studeničová, Michal Belička, Zuzana Babjaková, Zdenko Podobný, Ivana Gondorová, Daniel Winter, Eva Lužáková, Ivana Černecká, Erik Bartoš, Ida Paulovičová, Katarína Tínesová, Peter Páleník, Barbora Majerníková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 41 čitateľov


 

List 71. Martinovi Hamuljakovi

[979] (Asi február 1841)

Najdražší pratelu!

Na premilí poslední list skratka odpovedám.

Na prvé. Tri elegie na osv. pp. Derčíka, Jord. a Derč. podla svojého spósobu mali bi sice v porádku elegiackích veršov sa umísťiť, trebas k Žalospevom nepatrá; medzi tími ale, žebi hňeď pravďíve Žalospevi po ňích nasledovali, móžu sa i na konci Rozličních basňí položiť; a tak též spolu ňepretržeňe v jednéj hromaďe v raďe elegiackích básňí stáť budú.[980]

Na druhé. Óda K uvádzáňú os. pp Miškolcího a Majtíňího buďe stat ze všech ód posledná, aj po téj Na boha.[981] Dve pesňe ke s. Marťinovi a Antoňínovi sa s počtu svetskích ód viňechajú; prijdú medzi svaté pesňički do svojého porádku, kam patrá; a preto jích znovu prepíšem.[982]

Na treťé. Všecki básňe v tem porádku, v jakém sú, v jednéj kňize sa vidajú, jako Jím a mňe samému s predku sa lúbilo.[983] Tak sa neroztraťá jedni od druhích. Vidajú sa ne v 4, ale v 8, jako Sami sa k tomu nakloňujú; nebo ve 4 je ňerúčá kňiha, len v izbe k čítáňú, a ňe i venku. V 8, bár buďe i vatší, ňezmesťá sa na dva stlpíki, ačkoľvek laťinske bi sa mohli; jedno, že literi, trebas malé, sú rozľezenéjšé. Druhe, že v našéj reči verš pre vác spoluhlasek vác místa zastává nežľi v laťinskéj; a preto asnad i v 4 každí verš ve dvoch stlpíkoch bi ňevišel. V 8 bi sa mohli literi už ráz od Ňích k tomu koncu umíňené vzať.[984]

Po treťe.[985] V ustanovenem porádku bi sa toto ľen premeňilo, že sa nábožné pesňe ňe pred prozodiú a preloženími básňami i Eneidú, aľe až na samem konci po všeckích i po Eneiďe, poňevač jích je už vác, toťižto 107, a to ľen o svatích božích bez páťi, sa položá; a tak budú svaté od svetskích odďelené, jak patrí.[986] Tak bi sa mohla každá pesňička, kterú bich ešče spravil, vitlačiť, zakád bi kňiha ťisk ňeopusťila. Každí mesác asnad najmen ďesat len zložím. Dobre bi bolo, kebich veďel čas, v kterem bi trúfali, že bi koňec tlačeňá bol.

Posílám tu ňektere pesne, až bi tam ňejakí komponista dobrí bol, len ne luterán, abi naspevi čili nóti a melodie na ňe spravil, ale podla ducha slovenského. I ti dve, keď zetrú v každej poslednú štrófu, medzi tito možu položit. Mislím, že bi iná o s. mučedelňíkovi, iná o s. viznavačovi mohla a mala bit. Tito nóti bi sa až na samem konci položit mohli a pod ňimi počet každéj pesňički tak spívat sa majícej viložit.[987] S tehoto ohledu, že tolko a tolko svatích pesňí medzi timi basnami sa nachadzá, mohľi bi i našemu arcibiskupovi,[988] potom ňitranskemu, bistrickemu, špiskemu, rožnavskemu písat, abi to svojemu knaztvu v známost uvedli, tak bi lepší odbit bol.[989] V tej veci pán Kemp u našeho arcibiskupa bi iste napomocní bol.[990]

Konečne čo sa tíka obrazu od Kaysera nasťíneneho, že bi sa potrebovat nemohel, že bi mosel bit druhí. Povedali ti, kterí tenkrat prítomní ho videli, že bi bol utrafení.[991] Tak daleká cesta mňe, kterí sem od mojeho rodneho místa na osem míl jak živ dal nebol, do Budína vipada mi, jako kebi mňa [na] šibeňice tahnut mali. Čo si na ňu psotní človek vezme? Jako sa tam v Buďíne ukaže, ked ma reverendu staru ošúchanú, kepen starí, už 15 rokov pamatající, ošúchaní, na ďeďine, kde sú samí sedlaci, to ujde, ne aľe v takém mesťe. Krem toho srdce mi kam dal vác lupká,[992] nebo sem zase nedavno ze stodoli spadel. Rebrík sa mi pod nohama v poli[993] zlomil a ja prask krížama na zlomenu polovičku teho rebríka. Dovčil kríže ešče bolá. Na takej ceste srdce bi sa vac stráslo, mohel bi šlak, ktereho sa mám čo obavat, a tak i smrt nasledovat.

Však ja za Ňích každí den pri omši s. memento robím, abi Jích p. boh zdraveho zachoval.

Povedaju, že tak vizíram, jako nebohí Svarcenberk, ale už nevím, či ten, čo bol biskup, či ten, čo bol vodec nad celím vojskom.[994]


[979] Originál listu je v LAMS. Napísaný je na osobitnom dvojstranovom listovom papieri, odkiaľ text priamo pokračuje na vnútornej strane obálky. Na jej vonkajšej strane je tá istá adresa ako pri liste 50 a poštová pečiatka: GALGOCZ. List je bez dátumu. Keďže je odpoveďou na list 70, zaraďujeme ho bezprostredne po ňom.

[980] O zaradení týchto básní pozri list 65.

[981] Óda Ke slavnému uvádzáňú na biskupskí úrad… pánov Marťina Miškolcího… a Antoňa Majtíňího je v I. zväzku Básňí Jana Hollého v poradí 53. (posledná) a óda Na boha je v poradí 52.

[982] Obe tieto ódy vyšli r. 1841 ako samostatné tlače (list 65, pozn. 24) a neboli zaradené v súbornom vydaní do oddielu Pesňí, lež podľa tejto Hollého inštrukcie prešli do Katolíckeho spevňíka. Pri takomto zaradení (Básňe III, s. 357 — 358) vystala však z ódy na Miskolczyho okrem venovania na titule posledná strofa, adresovaná priamo Miskolczymu:

Pros, bi Miškolcí prijatím ťi rovní Úradem veľkú tu rokov prežíval Částku najzdravší, a potom s ťebú sa Verňe ťešíval.

Podobne aj Peseň na Antoňa Majtíňího sa dostala do Katolíckeho spevňíka (Básňe III, s. 288) bez tejto záverečnej slohy:

Pros, bi Majtíňí za trikrát desať let Ten tu biskupskí vikonával úrad, Dňes čo dostává, a po ňem rajskéj Bral sa radosťi.

[983] Hamuljak navrhoval vydať Hollého súborné dielo v jednom zväzku v liste 70, s čím — ako vidno — súhlasil aj autor, ale plán sa neuskutočnil.

[984] Hamuljak mienil dať sádzať Hollého básne drobnými typmi, ako niektoré z nich vyšli v Zore IV, 1840, pričom sa prihováral dokonca aj za dvojstĺpcovú sadzbu, takže celé dielo malo vyjsť v jednom zväzku.

[985] Tretí bod bol už vyššie, takže tu sa Hollý prehliadol.

[986] O zadelení Katolíckeho spevňíka do súborného vydania a o definitívnom počte piesní pozri list 65, pozn. 12 a list 68, pozn. 8.

[987] Hollého Katolíckí spevňík z r. 1842 vyšiel bez nôt; znotovaný bol iba spevník z r. 1846.

[988] Ostrihomským arcibiskupom v r. 1838 — 1847 bol veszprémsky rodák József Kopácsy (1775 — 1847).

[989] Nitrianskym biskupom v r. 1838 — 1858 bol Imrich Palugyay (1780 — 1858), pochádzajúci z Palúdzky v Liptove, banskobystrickým v r. 1823 — 1843 Jozef Belánsky (1769 — 1843), rodák z Kysuckého Nového Mesta, spišským v r. 1823 — 1847 Jozef Bélik (1757 — 1847), narodený v Dežericiach, a rožňavským v r. 1841 — 1842 Dominik Zichy (1810 — 1879), gróf. Nepodarilo sa nám dosiaľ prísť na doklady, či niektorý zo spomínaných biskupov vydal „currens“ o Hollého Básňach, s výnimkou banskobystrického Jozefa Belánskeho, ktorý v apríli 1841 vyzval milovníkov reči a literatúry slovenskej, aby si predplatili básne „slávneho slovenského básnika“ Hollého, pričom maďarská tlač zaútočila na neho, ale podozrenie za to zvalila skôr na tajomníka Tomáša Červena (D. Rapant, Slovenský prestolný prosbopis z roku 1842, I, Lipt. Mikuláš 1943, s. 102).

[990] Michal Kemp (1792 — 1865) — Slovák zo Sebechlieb, bol arcibiskupským bibliotekárom a archivárom v Ostrihome (F. Kollányi, Esztergomi kanonokok, Ostrihom 1900, s. 464 — 466)

[991] Petrovič v liste z 3. decembra 1839 napísal Hamuljakovi o Kaiserovom portréte Hollého: „Aspoň tak je trafení, jak bi mu z oka vypadel! Benediktínskí direktor v Trnave, poznající dobre Hollého, jak obraz ľen uhlédel, hňeď bez rozpaku zvolal: Hollí! Tak mňím i já, kterí ho najlepšej ze všech známích znať ščasťí mám.“ Týmto benediktínskym riaditeľom gymnázia v Trnave bol v r. 1839 — 1850 Klement Ján Škutil (Skutil, Skutyil; 1790 — 1864), skalický rodák, ktorý pôsobil na trnavskom gymnáziu i ako profesor a poznal Hollého iste aj ako svojho krajana. V Trnave u Jelínka vydal r. 1831 tlačou oslavnú báseň na Michala Adamkoviča. (Dáta o Škutilovi podľa písomnej zprávy z Pannonhalmy, overené matrikou v Št. archíve v Bratislave.)

[992] lupkať — tĺcť

[993] Roz. napoly.

[994] Karl Philipp Schwarzenberg (1771 — 1820) bol rakúskym poľným maršalom a Friedrich Schwarzenberg (1809 — 1885) od r. 1835 salzburským arcibiskupom, od r. 1842 kardinálom a od r. 1850 arcibiskupom v Prahe. Pri porovnaní známych portrétov možno skutočne vidieť istú, vzdialenú podobnosť medzi Hollým a maršalom Schwarzenbergom.

« predcházajúca kapitola    |    nasledujúca kapitola »




Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Prihlásenie do Post.sk Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.