Korešpondencia Jána Hollého
Autor: Ján Hollý
Digitalizátori: Michal Garaj, Bohumil Kosa, Robert Zvonár, Viera Studeničová, Michal Belička, Zuzana Babjaková, Zdenko Podobný, Ivana Gondorová, Daniel Winter, Eva Lužáková, Ivana Černecká, Erik Bartoš, Ida Paulovičová, Katarína Tínesová, Peter Páleník, Barbora Majerníková
[465] (4. XI. 1831)
Veľkomožní pane, pane najmilosťivejší, najlaskavejší!
Veľmi sa ťeším, že boh všemohúcí pana veľkomožného od téj strašľivéj nemoci ochráňil[466] a zdravého zachoval, za čo sem já pri mši s. prosiť ho ňeprestával a aňi včil prosiť ňeprestávám a ňeprestaňem, abi aj nabudúcňe ešče za mnohé roki vždi zdravého a čerstvého zachoval. V našéj ďeďine začala sa 30. červenca a za pat tídňov, jako običajňe aj inďe, trvala, 81 luďí umorila.[467] To bolo ešče chvala bohu proťi inším osadám. Ňeodpusťila žádnému místu. Ďeďinka Ratnovce nad Váhem z druhéj strani, zdálo sa, že pred ňú obstojí, aľe včil teprv tam mrú, ačkolvek dávno okoľičňe mreť prestali.[468] Mňa sa síce ňechiťila, aľe predca velkí smad sem mával, slabí bíval; hlavú za dlhí čas aj po ňéj sem ňišt nemohel robiť, nebo hňeď mňa bolela. — Včil sem začal loňejšého roku dokonanú epopéju: Svatopluk, víťazská báseň ve 12 spevoch, popravovat a na čisto prepisovat, a dá-ľi p. boh zdraví, do Veľkéj noci ju dohotovím.[469] Veršov má volačo víše 6000. Víjďe celá ale na 121 hárka, krem bi sa poznamenáňí pridalo, čo ňemám chuť učiňiť.[470]
Jeľinek (kterí ňeumrel), jako išel s Píščan prám pred samú tú hroznú chvistodavú,[471] ustavil sa u mňa a pítal sa na teho Svatopluka, je-ľi uš hotoví; a keď sem mu ho ukázal, dál hovoril: abich Jejích Veľkomožnosťi písal, žebi snad ráčili na vitlačeňí volačo laskave vinaložiť a on že bi ho laťinskími, dodaními však potrebními slovenskími, literami vitlačil.[472] Já sem mu prislúbil. Pripojujem tehdi, ačkolvek z velkím strachem, k jeho prosbám aj moju najpoňížeňejšú prosbu, aby sa ráčili milosťive zhlédnuť na tú epopéju a na vidáňí jej dopomocť; nebola bi k hanbe naších Slovákov, aľe radšej k zahanbeňú nám ňeprízňivích Čechov, kterí našu čistú slovenčinu neprave potupujú, pretrásajú,[473] a kebi mohli, naráz bi jéj treba tupím kocprdem[474] hlavu uťaľi! Obetovaná je pánu velkomožnému, ačkolvek méno zrovna viložené ňeňí, však predca z obsahu veršov dosťi sa virozumeť može, jako to s pridaních tu dvoch listov s prvného spevu dá sa videť.[475]
Ňeščasťí mňa ešče ňechce opusťiť. Téjto zimi pivňicu za Váhem ve vinohradoch vilámali mi kmíňi a víno pobrali. Mal sem jednu jalovičku peknú; naďej sem si robil, že sa s ňej pomali lichvi dochovám, ale prišel na ňu vred a tá tam aj ze všeckú náďejú. Mnohé iné škodi často na mňa prichadzajú — aľe trpme všecko.
Porúčám sa uš do predešléj prízňe a mnohokrát skusenéj láski a zostavam
Jejích Velkomožnéj Milosťi najpoňíženejší služebňík Jan Holly v. r., f. m.
V Madunicách 4. listop. 1831
Swatopluk. [476]
Spew prwní.
Obsah.
Swatopluk, Král Slowákow, we Žalári, do kterého daľi ho Ňemci preto, že do Podezreňa prišel, si stažuge; a Boha za Wisloboďeňí prosí. Boh wisľiší geho Modľitbu. Zesílá Posla swého ke Karolmanowi, a Rozkaz mu dáwá, abi Swatopluka z Wazeňá pusťil. On tak učiňiť prislubuge. Napred wšak Starších na Snem powolá, a daní od Boha Rozkaz gím prednášá. Chce Swatoplukowi Rastislawowu Kragnu pod Wíminkami pridať. Radbod tak raďí. Wilbert odporuge, že bi to k gegích Záhube čeľilo. Britwald naproťi i Kragnu po Rastislawowi, i Céru Karolmana za Manželku gemu dať káže. Zalúbi sa wšeckím geho Radda i Karolmanowi. Swatopluk na Snem prichádzá. Karolman mu predstawuge, čo ge w Raďe uzawrené. Swatopluk sa tomu podwoľí; a Wíminki, pod kterími panowať má, prigíma. Snem sa rozegďe.
Spíwám, gak hroznú Swatopluk na Karolmana wédel Wojnu; i gak Wíťaz, seba aj swóg od geho Wládi Osloboďiw Národ, ňepodľehlí stal sa Panowňík, A zmužilích weľké založil Králostwo Slowákow. Umko milá, gestľiž mne si w mích kedi prispela Pesňách, Wčil nagwác prispeg na Pomoc; ťebe wšecki ti dobre Známí sú Bogowé: poňewáč sama buďto na Bílích Ňekďe Horách, buď nad Kobilú, w twém Bidľe seďícá, Ag na Ďewín ag na hrozné mohla Wogska si patriť. Tehdi ma uš ponadíchňi; misel twím zgasňi mi Swetľem, A wšeľikú rozplaš Tmu; abich tak hodňe o tíchto, Od žádného ze wšech posawád až Weščca ňereklích, Prospewowal Pótkách, a Swatopluka z Mrákot i smutnég Wazbi na králowskú Hodnosť a na Prestol uwédel. Než Ti, čo náľežitú starodáwních Čínow i slawních Príbehow otcowskích Wedomosť a Známotu máwáš, Nagwatšá Rozkoš, nagwatšá Národu Sláwo! Dobroťiwím na mňa ag wčil Okem prehľédňi; a gestľi Buď ze Prewádzáňá nawnuklích od Boha Weščcow, Buďto z iních, we kerích si bezewšeho staľe zahrúžen Odfuku, Prác ňegaká prázná winaľézňe sa Chwíla: Príweťiwí nakloň Sľich a rád Spew tento očúwag; Pod swogu téš, gak iné dosawád si bráwal ochotní, Gestľibi zaslúžil, premilostňe ho Ochranu wezmi; Bi wšeckím ze Twég pozawítal Prízňe Slowákow. Sédmí bol pominul sa Mesác, nastáwal uš osmí, Čo Swatopluk we Tmách a ňewolnég Wazbe sa trápil; Kam ho ňepráťelskí uhoďiť rozkázaľi Ňemci, Na swích oklamaní Mislách, žebi Wíru polámal. Tam wždi za swú túžil Slobodú, a na Bídu si sťískal. Než keď Žál a tuhé sa na wác rozmohľi Boľesťi, A znowaného i dál ňesť toľko omrznulo Zlého, Tak tažkí s trúchlého Ponos wen Srdca winášal: Ach, gá ňeščastní! ach, gá ľen wždicki utrápen! Zdáž ľen w Úzkostách a samích mňe Wek upľine Žáloch? Gak zase náramná sa na mú Hlawu zrúťila Bída! Sotwiže sem gednég uwládal Pohrome wihnuť, Keď zlobiwí mňa lapiť Rastislaw a ze Sweta chcel zňésť: Uš mňa iná a temer horšá zachwáťila Skáza. Ó bídní! čo na králowskú sa drápeťe Berlu, Tích za blahoslaweních, čo dosáhnuľi túto, magíce! Učťe sa, kdo z ludskég múdrí ge Boľesťi, ge múdrí, Učťe sa ze mňa tu wčil, cerstwí ze mňa berťe si Príklad: Gak wždi ňebezpeční, gak w Ňestálosťi tonúcí Krála Život bíwá! gak naňho prwého sa wždicki Ňeščastní rúcá Hrom a wždicki prwého zarážá! Ach, ked sem radšeg sprostím tam ňekďe na Tatrách Owčákem ňemohel zostať! tam i weľmi pokogní, Tam weselí, tam rozkošní; wšech i pozbawen Otrap Bolbi plinul Wek móg a samé Radowánki požíwal. Wšakže na králowskí mňa powíšila Nahoda Prestol: Koľká Peč, koľká hňeď Mozgi mi lámala Práca, A wšeľikú trúchlé sa užíralo Srdce Boľesťú! Ag wčil mám ďekowať Hodnosťi a Berľe to wšecko.
[465] Fotokópia listu je v LAMS.
[466] Palkovič, ako vysvitá ďalej z listu, ochorel asi na vtedy zúriacu choleru.
[467] Podľa matričných zápisov v Maduniciach začali ľudia umierať na choleru 30. júla 1831 a posledný zápis je z 27. septembra 1831 s poznámkou o zomrelom, že umrel „na vodnatieľku alebo pravdepodobnejšie na choleru“. Okrem tohto posledného záznamu je v madunickej matrike ešte 83 prípadov (Hollý uvádza len 81) s označením, že umreli na choleru. (Za tieto zistenia ďakujeme pracovníkom v Št. archíve v Nitre.)
[468] V Ratnovciach umierali ľudia na choleru od 13. septembra 1831 a do konca roka ich pomrelo jedenásť, kým v Sokolovciach umrelo trinásť osôb a v Jalšovom dokonca tridsaťšesť. (Podľa matrík v AMT.)
[469] Hollý do toho času ešte nedokončil Svatopluka (list 21).
[470] Svatopluk (1833) Hollého vyšiel v rozsahu 198 strán čiže 12 1 hárka; veršov mal dovedna 6051 (v súbornom vydaní z r. 1841 o tri verše viac). Vysvetlivky k nemu pripojil autor až v súbornom vydaní (Básňe Jana Hollého III, Budín 1842, s. 131 n.; Dielo III, s. 211 n.).
[471] chvistodava — cholera (choroba spojená s hnačkami: chvístať, preháňať). Bernolák tento výraz nemá v Slovári.
[472] Svatopluka napokon vytlačili švabachom, nie latinkou.
[473] Hollý naráža asi hlavne na Palackého — pozri Hollého zmienku v liste 30.
[474] kocprd — dýka, krátky mečík (Bernolákov Slovár II, s. 990)
[475] O venovaní Svatopluka Palkovičovi pozri list 15, pozn. 2 a aj priamo v nasledujúcej ukážke zo Svatopluka.
[476] Hollého vlastnoručný odpis začiatku Svatopluka sa zachoval pri tomto liste, a preto ho pripájame ako súčasť listu. Medzi týmto znením Hollého rukopisu a odtlačením v knižnom vydaní sú niektoré pravopisné a hláskoslovné rozdiely (stažuge — sťažuge, swého — swogého, Radda — Rada, wédel — wéďel, Swetľem — Swetlom, posawád — posawáď, uwédel — uvéďel, Okem — Okom, téš — též, uš — už, Sotwiže — Sotwaže, i weľmi — iweľmi, plinul — pľinul atď.) a okrem toho v knižnom vydaní vypadol celý jeden verš (A znowaného i dál ňesť toľko omrznulo Zlého) a pribudol iný (A wšem nadstawení wždi Ranám, gako Sosňa weterná). Hollého pôvodný rukopis výnimočne na tomto mieste pretláčame bez obvyklých úprav.
Galéria obrázkov
Obrázok
