ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[1167] (Okolo 24. VI. 1843)

Velebnému p. Janovi Hollému

Od dávna si už horko v srdcu ťažká naša mati Slovenka, bóľe jej šumja po horách, po dolách, ními sa kopec žjalňe ohlasuje kopcu: ale sin ňevďační nechce počuť nárki a mati už k smrti pracuje, spomáhať ňechce, ňepriznává sa rodički, ba sám stuďenú jamu kope; — radšej sa do pazúrov ňeprjaťeľskích mece, radšej anebo po cudziňe a po márnéj sláve sa zháňja, ňevedúc, že jeho od slávi nazvali Slávom, zabudov na svetošíré panstvo Slovákov, ňevidí, čo je jasňejšje od slnca, že sa zas plesi, zas hlučnje radovánki a pjesňe ozívať maju po svatom Slovensku. Ale kívla ruka božja, zoslala hlas v oblaku, kterí zatrasje vnitrnosťjami mládenca, hlas je tak prenikaví, tak mocní, že mu už ďaľej odporovať ňemožno. Šuhaj sa spametá — sľubuje, že už nikda sa ňevirve z lona maťerinskjeho, že chce a buďe jej vždi rozkazi plniť, lebo vidí, že ľen v spoľečnom objaťú z dobrov matkov dojďe pokoja, slávi; jej reč zostaňe mu svatov, jej hlasi tak sladko zňejú a veľkú, preveľkú budúcnosť sľubujú, lebo zvestované bolo od otca matki, ďeti rozmnoživ, a žulovú Tatru položiv za základ.^[1169]

Mi prešporskí Slováci, mi sme boli ten sin, čo tak krivo blúdiv, ale sa nám ukjazav na ňebi znak boží, kinuv nám a mi sa ho držať chceme. Zazreli sme tú pravú cestu k cjeľu, Slovenstvo! zaň sa rozpálilo srdce aj rozum; ňechceme sa už vjac po cudzích kútoch potlkať, mi chceme biť pred bohom, svetom, Slavstvom Slováci. — Zložte už aj Vi, Veľební Otče, to presvedčeňje o nás, že mi ešťe ďalej našu drahú maťer Slovenku chceme hrdúsiť, ňje, jej mi chceme slúžiť, za ňu, keď buďe treba, na oltár národa, tot ľadovje skali tatranskje, náš život posveťiť. Zložťe už to presvedčeňje o nás a priviňťe k sebe si[nov], Vi Otče Slovákov, k Vám sa priznávame a [chceme na] záklaďe, čo sťe Vi z verními Slováci rozložili, stavbu ďalej ťahať. Aľe na čože je toto osvedčeňje? prečo že verejňe ňevistupujeme s vecov tak pravdivov a svatov? tak bi skutok a ni slová svedčiv o nas, veď tjeto pominúť muožu jako ten vjetor: ale ňepominú, Veľební Otče, za to Vám ručí budúcnost; uviďíťe, keď Vás boch buďe zdržovať, čo si zo srdca prajeme, zo slov pošlje skutki; veď sme ešte mladí, aj prostredki chibujú a príležitost, která časom sama sa podá. Čo veki váhali, zvrtňe okamžeňje. A predca prečo že k Vám už teraz takto hovoríme? Ukazali sťe nám, Otče, náš blud, povedali sťe, ako Vás takjeto, keď sami proti seba brojíme, kroki boľja: chceme s tím Vaše spravedlivje žjale umjernit a sladšje aždaj aspon na starost dni Vám prihotoviť. Slovenskvo srdce chce sa slovenskím oznámit, a tichto ohlasom smadnú dušu skojiť. Chceme tímto osvedčeňjem a vrelími žjadosťámi srdca tento ďen Vašho velmej cteného ména^[1170] prví raz jako sinovja uprimní sláviť. Popraj Vám boch veľa ešte tíchto dnov s radosťov prežívať k píchy^[1171] a sláve národa a k našmu poťešeňú praju a žjadajú Velebnosti Vašej úprimní ctiteľja prešporskí Slováci.

Z nar. Úst.^[1172]

Janko Gáber vr.^[1173]