Korešpondencia Jána Hollého
Autor: Ján Hollý
Digitalizátori: Michal Garaj, Bohumil Kosa, Robert Zvonár, Viera Studeničová, Michal Belička, Zuzana Babjaková, Zdenko Podobný, Ivana Gondorová, Daniel Winter, Eva Lužáková, Ivana Černecká, Erik Bartoš, Ida Paulovičová, Katarína Tínesová, Peter Páleník, Barbora Majerníková
[1141] (2. VI. 1843)
Najdražší práťelu!
List Jejích dňa 6-ho kvetňa písaní[1142] mňe Eva ľen 29-ho tehož priňesla; jako sa to stať mohlo? — Moju odpoveď prijala Eva dňa 30-ho tehož a odberala sa spátkem do domu z Pešče druhí deň, či Jím list mój už odevzdala?[1143] bola v ňem banknota 10 f.[1144]
S radosťú sliším, že fáru resignovali.[1145] S penzie, kďe sa Jím len lúbiť bude, móžu žiť. Na dediňe, v chatrném mestečku i potrebi i ceni vecí menšé, v hrubém mesťe vatšé. Z láski dobrích luďí nebudú ňikde moseť žiť, a to je chvala bohu dost. Ja Jích do Buďína volám a k sebe bívať prosím. Kebich v stave bol, sám bich po Ňích príležitost poslal, aneb i sám prišel; bich Jím hospodu, živnosť, šata, všecki pohodelnosťi pripravil, jaké žáden iní, a ňežádal bich aňi grajcára; to ale nemóžem. Čo však móžem, to čiňiť chcem. Čo já mám, to je i Jejích, a čo Oňi majú, to buďe i Jejích i moje. Už dávno Jich volám. Čože mám Jím prednésť, abi sem Jich už ráz navédel? Nerečem nič o teplicách,[1146] které Jím velmi užitečné budú, poňeváč sa na píšťanske, snad též príhodné, odvolať móžú, ne o lekárovi súcém, kterí Jím vždi k službám hotoví bude, poneváč lekára tuším ňikdi nepotrebovali; nič o víbornosťi položeňá, o mnoztve a rozmaňitosti prekrásních krajov, které sa tu viďeť, které sa lahko užiť dá, poneváč to všecko není Mlíč.[1147] I ačkolvek presvedčen sem, že Jím tutejšé teplice velmi dobre padnú, že Jím schopní a svedomití lekár naskrze ňezbiteční a že si skoro druhí Mlíč najdú, ačpráve tu tak jako v Maduňicách žiť, predešlú običaj zadržať, ráno do pola, už blížej, už dálej, i na celí deň sa vibrat, kus chleba, šoldrovini[1148] a sira, a nebude-li sa Jím lúbiť do hostínca, kterích venku nemálo, stúpiť, aj vína ze sebú vzať móžú; ačpráve hluk mestskí též sa minuť a samotnosť chovať dá; — bože mój, však i hospodu ze záhradkú, z búdkú[1149] najať móžeme — To všecko predca a mnohé iné pomiňem a len to jedinké Jím pripomínám, že literatura naša potrebuje ňejakí stred a centrum, hleďme Spolek náš[1150] konající zachovať; potrebuje on obživeňá, které mu buďe, jestli vodca u prostred seba mať buďe. Ja v neščasťú, které Jich včil potkalo, veliké ščasťí, bozkí palec nachádzám, na potrebu, príležitosť a skutečnosť založeňá Mlíča nového ukazující. Ňech teda ňemeškajú, ňech prichoďá k vernému práťelovi, však jestli sa Jím tu naskrze ňezviďí, Jích núťiť k zostáňú nebuďem, nechcem, nemôžem. A tak, jak náhle zdraví dopustí, nech sa z horeňiska, z Mlíča viberú, deň, v kterí sa na cestu dať majú, mňe odpíšú, keď do Trnavi prijdú, nelen u J. Velkomožnosti p. čredníka,[1151] ale i u p. vicerectora[1152] sa stavá a potrebné na cestu peňáze, ale 50 f. v. od tohože p. vicerectora mojím ménom a na moje konto si požičať pítaju, čo aj dostanú; z Trnavi choďí do Prešporka každoďenňe koč; v Prešporku buď v hosťinci, buď u kteréhokolvek z naších prátelov, pána Stankoviča v Šlosárskéj ulici Nro 30 na druhéj konsignacii[1153] aneb u p. perceptora Kolkoviča[1154] prenocujú a ráno na paroloď (kďe sa ale zavčasu hlásiť a náležitost predkem zaplatit mosá) sadnú, k večeru pri Pešči budú, kďe, veďíc den, kterí sa z domu pohnuť míňá, Jích na brehu Dunaja čekať buďem, braterski obejmem a zas do domu, ale nového, zaprovoďím. Jestlibi sa pridalo, že bi sem Jích prosto z paroloďi privítať nemohel, sadnú si hňeď do koča (fiakera) a dajú sa ke mňe zavézť a u mňa sa fiaker viplaťí. Moja hospoda: v Buďíňe na zámku, v Pánskej ulici Nro 55 v posledném dome, proti vojanskému kostelu, kteréhožto brána bráňe domu, kterí obívám, práve naproťi padá. In der Festung, Herrengasse Nr. 55 im Hause des Herrn Thoma, der Garnisonskirche gegenüber.[1155] Budeme spolu žiť a hospodáriť, pokáď bozká vóla. Nech sa ponahlajú, pán boh Jích sprovádzaj ščastlive a priveď k prsám
Jejích uprímného ctitela a práťela MH.
V Buďíňe II. červeňa 1843
[1141] Koncept listu je v LAMS. V datovaní je II., čo by sa azda mohlo čítať aj ako 11.; keďže však list 84 je zo 7. VI. a v ňom je isté odvolanie sa na tento list, nazdávame sa, že koncept je z 2. VI. 1843.
[1142] Bol to list 82.
[1143] Tento Hamuljakov list Hollému nepoznáme.
[1144] Hamuljak poslal Hollému týchto desať zlatých iste ako najpotrebnejšiu výpomoc po požiari v Maduniciach.
[1145] Hollý sa rozhodol zanechať madunickú faru a odísť do penzie čoskoro po požiari v Maduniciach 3. mája 1843 (list 82). Túto jeho žiadosť tlmočil dekan Martin Lackovič trnavskému vikariátu prípisom z 13. mája 1843 (pozri prílohu II). Trnavský generálny vikár Bartakovič osobitným prípisom postúpil žiadosť 14. mája 1843 do Ostrihoma, podávajúc o Hollom ako kňazovi i človekovi najlepšie svedectvo (príloha III). K listu bolo pripojené aj lekárske svedectvo, vystavené piešťanským kúpeľným lekárom Tobiášom Pulmannom (príloha IV). Prímas Kopácsy 31. mája rozhodol priznať Hollému penziu vo výške 400 zlatých a podporu 80 zlatých, no pritom žiadal, aby Hollý poslal písomné vyhlásenie, že sa zrieka madunického benefícia (úprava na tergu príslušného spisu v Ostrihome). Hollý vlastnoručne napísal toto zrieknutie, datované v Maduniciach 7. júna 1843 (príloha V), ktoré vikár Bartakovič prípisom z 8. júna postúpil do Ostrihoma, prihovárajúc sa znova o určenie penzie a udelenie osobitnej podpory pre Hollého (príloha VI). Ostrihomský arcibiskup 12. júna 1843 potvrdil v prípise trnavskému vikárovi, že dostal Hollého rezignáciu a že tomuto kňazovi priznáva určenú penziu a podporu, ktoré sa mu majú počínajúc 1. júlom 1843 vyplácať v obvyklých rátach, a žiada dotyčného o tom upovedomiť. (Za láskavé poslanie mikrofilmov zo všetkých týchto písomností uložených v Primaciálnom archíve v Ostrihome úprimne ďakujeme p. archivárovi dr. Gyulovi Prokoppovi v Ostrihome.)
[1146] Roz. budínske kúpele (pozri list 55).
[1147] Zdá sa, že v tomto čase ešte Mlíč jestvoval (pozri k tomu list 27).
[1148] šoldrovina — údená šunka
[1149] Narážka na „pústevňícku búdku“ v záhrade, ktorá sa spomína v liste 79.
[1150] T. j. Spolok milovníkov reči a literatúry slovenskej v Budíne.
[1151] Čredníkom, vikárom v Trnave bol Vojtech Bartakovič.
[1152] Vicerektorom trnavského seminára bol vtedy Pavol Gombár (pozri list 63, pozn. 6), ktorého brat dr. Ján Gombár (1797 — 1868) bol advokátom v Budíne a priatelil sa s Hamuljakom (je aj medzi predplatiteľmi na Básňe Jana Hollého).
[1153] Jozef Stankovič (ok. 1766 — 1848) — kontrolór tzv. Tridsiatkového úradu, býval v Bratislave na dómskom námestí 109 (Domplatz), ako sa uvádza pri zpráve o úmrtí jeho dcéry v Pressburger Zeitung č. 34 z 22. marca 1844 (s. 196). Umrel ako penzista v Bratislave 3. júna 1848 vo veku osemdesiatdva rokov (matrika v Št. archíve v Bratislave).
[1154] Bol to Anton Kolkovič (28. III. 1792 — 13. VI. 1848), pochádzajúci z oravskej Jablonky (dnes v Poľsku), ktorý pôsobil ako daňový úradník (perceptor = vyberač daní) pri Kráľovskej prvostupňovej pokladnici pre celoštátne základiny v Bratislave, kde aj umrel (Calendarium, 1843, s. 114; matriky trnavského gymnázia v AMT; písomná zpráva farského úradu v Jablonke; matrika zomrelých v Št. archíve v Bratislave).
[1155] Hamuljakova adresa v Budíne: „Na zámku, Panská ulica č. 55, v dome pána Thomu naproti vojenskému kostolu.“
