Zlatý fond > Diela > Korešpondencia Jána Hollého


E-mail (povinné):

Ján Hollý:
Korešpondencia Jána Hollého

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Bohumil Kosa, Robert Zvonár, Viera Studeničová, Michal Belička, Zuzana Babjaková, Zdenko Podobný, Ivana Gondorová, Daniel Winter, Eva Lužáková, Ivana Černecká, Erik Bartoš, Ida Paulovičová, Katarína Tínesová, Peter Páleník, Barbora Majerníková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 41 čitateľov


 

List 52. Martinovi Hamuljakovi

[770] (16. XII. 1835)

V Mad. 16. listopadu

Najdražší praťelu!

Posílám selanku Chválko, která najsúcejšé místo buďe mat po šestnástej selance Miľidruh; a tak bude v počte seďemnástá; po ňej nasledovat bude Miloslav osemnástá a ostatne o Kristu Pánovi.[771] Ňech teda v ňích počet pokorigujú. Posledna anebo dvacáta asnad bi mohla biť Spasitel, ve kterej nech ľen aj Jejích méno viloža; však take pripísaňí[772] ne len Teokrit, Virgil,[773] aľe i ostatní po ních majú. Zmesťá sa asnaď všecki tito selanki na viňechané pre ňe dva prvé harki; až bi sa aľe predca ňemohli a nekterá bi sa odtrhnut a ňíž položit mosela, tá nech je Vitoslav, čo na Ščedrí den večer po ďeďiňe trúbil.[774] Podbudzáňí Ňemnislava a Na krásnú zahradu bár kďe móžú stáť. Kolko je veršov v tíchto dvacáťi selankách, totižto 2000,[775] tolko ma ve všeckích svích básňách Tibullus[776] anebo Catullus veršov[777] a vác ňišt. Od Virgiliovích je jích o pól druha ráza vác.[778] Luteraňi, neprateľi našej slovenčini, sami uznávajú, že bernolačina je najsúcejša na selanki. Ta nová ortografia v Zore v luteranskich plodoch,[779] jako mi Daniel Sloboda povedal, nelúbi sa ani samím luteranom; a že preto mnozí s ňich ju nechceľi kúpiť. Škamru tito luterani aj na Kollara pre jeho Mínu, že zlu cestu Slovakom príkladem svojím ukázal[780] a že su aj na ňeho pohoršení[781] pre jakusi kazeň, kteru mal po svojem navratenu ze Sás[782] a že čo ve svojích kazňach Slovakom raďí, že sam proti tomu hreší & &; tak mi rekel jeden predikant, kterí sa tu ňedávno u mňa stavil; tak i jejích candidati a žáci.[783] Ale toto nech je medzi nama dvoma. S Cirillo-Metodiadi nekterí exemplar bol bich minul, kebich ju bol mal pri rukach. Naš trnavskí čredňík ešče ništ o ňej nekurentoval, mislím preto, že pre ňu samu currens poslat nechce, nebo od toho času, jako jim prislúbil, ňišt ešče nam nepísal a žadní currens neposlal, abi len na to nezabudnul.[784] Felix Wachtler[785] povedal jednemu, kterí Cirillo-Metodiadu a Spevanki[786] u neho bral, že už i slovenské kňihi držať bude. Až bi čo na pozatím poslali, trebas po Kulifajovi,[787] nech bi on len Jelínkovi to odevzdal a tento potom mňe; aľe už včil ani do Trnavi častejšej príležitosti nebudem mávat, preto že už drahovskí rechtor a notariuš, čo u Ňích v maji bol, chuďák umrel a za jeho chlapci nebude mať kdo už vac chodívat.[788]

Ešče jednu prosbu. Bude-ľi možná vec, kebi sa tito aspon z ostatních znesitedelnejších chib ňekde pod selankami anebo na konci, kde bude najpríhodnejše místo, vistavili na dva stlpíki, abi mnoho mista nezastali, ináč mňe bi to bola velka hanba, ačkolvek ja toho príčina neňí sem.[789] Mohlo bi sa tež aj nasledujíce poznamenaní ku selankam pridat:[790]

— — — — —

Co sa stalo ze Zorú v trnavskej seminarii, asnad je Jim znamo. Uhri klerikovi Ochabovi[791] ze zavisťi ukradli ju; obrazki vitrhali a na budár[792] Kaťinu,[793] na dvere rectorovi Kulifajovi Kontskeho prilepili[794] a proti Slovakom sa zburili, a Kulifaj od strachu do nemoci upadel. Vec len ledabolo uspokojila sa, a preto p. Miškolcí[795] Kulifajovi v Ostrihome dobre ščicu midlil, prečo kmina nevihledal, abi ven vihnati bol.

Tej noci zase mi kravička padla, osmí kus, a tak už nemam len jednu, ktera bola najhoršá. Poručam sa do predešlej pratelskej laski.

Mal sem v maštali tež ale tricať_králíkov; aj ti všecki podechli. Váh už druhí ráz zamrzol.


[770] Pri tomto liste — nazdávame sa — ide o taký istý prípad ako pri liste 46. Prvá časť je totiž napísaná na samostatnom papieri (oddeľujeme ju v prepise súvislou čiarou), ale nedokončená (istá časť z nej je dokonca odstrihnutá — pozri pozn. 23 v tomto liste), načo Hollý pokračoval v liste na vnútornej strane obálky. V prvej časti v pravom rohu hore je dátum: „V Mad. 16. listopadu.“ Slovo „listopadu“ je však dodatočne prečiarknuté a opravené slabším atramentom na „Pras“. Tento opravený dátum pokladáme za smerodajný, lebo táto časť listu logicky korešponduje s predchádzajúcim listom Hollého z 5. decembra 1835 (list 51), takže list je zo 16. decembra 1835 (rok zas určujeme len podľa zmienok v liste). Na vonkajšej strane obálky je tá istá adresa ako pri liste 50, ďalej Hamuljakova obvyklá značka of 25/12 a poznámka: „H. cum accluso“ (ako pri liste 46). Značka teda tiež potvrdzuje, že Hollého opravený dátum je správny. Originál je v LAMS.

[771] Selanky Vitoslav a Spasitel majú vianočné námety.

[772] pripísáňí — venovanie, dedikácia

[773] Tvorca gréckej idyly (selanky) Theokritos (nar. ok. 300 pred n. l.) venuje viaceré svoje Bukoliky priateľom a vládcom (Aratos, Nikios, Hieron, Filadelfos) a podobne aj Vergilius svoje Eklogy („božský mládenec“ Assinius Pollio, Varo, Cornelius Gallus) i Georgica (Octavian, Maecenas).

[774] Hollého desať selaniek v Zore II, 1836 zaujalo rozsah 51 strán, teda vyše troch hárkov (s. 9 — 59), a boli zaradené pospolu bez akéhokoľvek prerušenia.

[775] Dvadsať Hollého selaniek malo 1989 veršov; neskôr ešte pribudla jedna selanka (Unoslav), s ktorou mali všetky Hollého selanky dovedna 2135 veršov.

[776] Albius Tibullus (ok. 54 — 19 pred. n. l.) — rímsky lyrik, má v svojich štyroch knihách básní dovedna (s veršami Sulpicie) 1921 veršov (podľa vydania Albii Tibulli Libri quattuor, recognovit Augustus Rossbach, Lipsko 1866)

[777] C. Valerius Catullus (87 — 52 pred n. l.) — rímsky lyrik, má vo svojej tvorbe skoro 2300 veršov (podľa Catulli Veronensis Liber, Lipsko 1958)

[778] Vergilius má desať selaniek (Bucolica), a to dovedna v rozsahu 830 veršov, takže Hollého selaniek je rozsahom veršov skutočne „o pól druha ráza vác“ než Vergiliových.

[779] Hollý má na mysli pravopisné aj jazykové návrhy Michala Godru v Zore I, 1835 (s. 282 — 284), podľa ktorých sa má zaviesť písanie ú alebo ou namiesto au, v m. w, í m. j, g m. g, j m. g a prijať niektoré slovenčiace podoby v skloňovaní a časovaní, ako: moja duša (m. moje duše), moju prácu, našou prácou, toho náradja, vidja, volaj atď. Niektoré príspevky v tejto Zore sa už uverejňovali podľa týchto zásad.

[780] Narážka mieri na Kollárovu ženbu s Nemkou.

[781] V pôvodine: poporšení.

[782] Nábožný pohled na tú krajinu, která jest matka evanj. víry. Kázeň při návratu odtud držaná. V Pešti 1835. Túto kázeň povedal Kollár pri svojom návrate z Nemecka, odkiaľ si práve priviedol svoju Mínu (pozri list 48, pozn. 3).

[783] Okrem Slobodu navštívil Hollého ešte v lete 1835 tajomník bratislavskej Spoločnosti Ctiboh Zoch (J. Butvin, Slovenské národnozjednocovacie hnutie, s. 183).

[784] Na takýto „currens“ o Hollého Cirillo-Metodiade sme nikde neprišli.

[785] Felix Wachter (asi 1799 — 1845) — pôvodom zo Švajčiarska (Hugelshofen), stal sa r. 1832 mešťanom Trnavy, kde mal svoje kníhkupectvo. Tu pomerne mladý aj umrel 22. apríla 1845 vo veku 46 rokov. (Dosiaľ neznáme dáta vyhľadal nám J. Šimončič v AMT. Pokúsili sme sa overiť si aj miesto a dátum Wachterovho narodenia, ale ani napriek mimoriadnej ochote p. ev. farára W. von Arburga v Alterswilene, ktorý spravuje aj cirkev v Hugelshofene, nepodarilo sa tieto dáta v tamojších dobre zachovaných matrikách overiť; jeho meno sa tam nevyskytuje, hoci pri zápise v matrike zomrelých v Trnave je zaznačené, že Wachter sa narodil v Hugelshofene.)

[786] Roz. Kollárove Národnié zpievanky.

[787] Štefan Kuliffay (24. XII. 1782 — 1842) — rodák z Rajca, bol od r. 1831 trnavským kanonikom a rektorom trnavských seminárov. (L. Némethy, Series parochiarum et parochorum, s. 725; písomná zpráva z Ostrihoma, potvrdená Št. archívom v Bytči.) Pozri aj SP 1908, s. 664 — 668.

[788] Bol to Pavol Maráky (ok. 1793 — 1835), ktorý umrel v Drahovciach 27. novembra 1835. Hollý ho sobášil r. 1816 v Maduniciach s Julianou Štefancovou (Stephanec). Maráky bol za dvadsať rokov organistom a notárom v Drahovciach. V tomto čase mal štyroch synov, ktorí mohli chodiť do škôl v Trnave (gymnaziálne matriky z týchto rokov sú nateraz nezvestné): Petra Pavla (nar. 29. júna 1821), Jozefa (nar. 26. februára 1824), Jána (nar. 26. júla 1825) a Štefana (nar. 6. marca 1827). (Dáta podľa matrík v AMT a v Št. archíve v Bratislave.) O štúdiu Marákyho synov v Trnave pozri aj list 69.

[789] Spomínané chyby nie sú odtlačené v Zore II, 1836; ako vidno z listu 53; chyby sa dali opraviť ešte v korektúrach.

[790] „Poznamenaní“ je z pôvodného listu vystrihnuté. Hamuljak ho vystrihol z listu a zaradil jeho text na koniec selaniek v Zore II, 1836, s. 59: „Poznam. O ménách bohov, ktorí sa v selankách spomínajú, viď Bájosloví v Cirillo-Metodiaďe, v Buďíňe literami Král. univers. tlačárňe 1835.“

[791] Štefan Ochaba (1813 — 1900) — trnavský rodák, študoval filozofiu a teológiu v rodisku a r. 1837 ho vysvätili za kňaza. Po dlhom kaplánovaní sa stal farárom vo Veľkých Kostoľanoch. Národnie noviny v krátkom nekrológu poznamenávajú, že „bol kňazom roduverným, za čo roku 1848 trpel i väzenie v Leopoldove“. (L. Némethy, Series parochiarum et parochorum, s. 827; Supplementum necrologii sacerdotum archi-dioeceseos Strigoniensis, Ostrihom 1903, s. 19 — 20; NN 1900, č. 42, s. 3.)

[792] budár — záchod

[793] Kaťina — vlastne Katinka, postava z novely Martina Sucháňa (Szuhány) Kto dá srdci mému potěšení?, ktorá vyšla v Zore I, 1835 s pripojenou medirytinou (medzi s. 222 a 223) peknej mladej ženy. Tento obrázok teda vylepili maďarskí teológovia v trnavskom seminári na „budár“ (= záchod).

[794] Apolinariusz Kątski (1825 — 1879) — poľský huslista, pedagóg a skladateľ, robil ako malý chlapec koncerty po európskych mestách a bol aj v Pešti. Pri tej príležitosti Martin Sucháň uverejnil o ňom článok v Zore I, 1835 (s. 171 — 181) a pripojil k nemu aj Kątského podobizeň.

[795] Martin Miskolczy (1763 — 1848) — pôvodom z Hlohovca, účinkoval ako kňaz na slovenských farách. Neskôr postupoval v cirkevných hodnostiach, v r. 1835 sa stal prepoštom a r. 1841 svätiacim biskupom v Ostrihome. (L. Némethy, Series parochiarum et parochorum, s. 795; Memoria basilicae Strigoniensis, s. 185.)

« predcházajúca kapitola    |    nasledujúca kapitola »




Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Prihlásenie do Post.sk Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.