ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

2.0

2419 digitalizovaných literárnych diel

Zlatý fond > Diela > Korešpondencia Jána Hollého

Zlatý fond SME vzniká v spolupráci s Ústavom slovenskej literatúry SAV

RSS výstup diel Zlatého fondu (Viac informácii)

Ján Hollý:
Korešpondencia Jána Hollého

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Bohumil Kosa, Robert Zvonár, Viera Studeničová, Michal Belička, Zuzana Babjaková, Zdenko Podobný, Ivana Gondorová, Daniel Winter, Eva Lužáková, Ivana Černecká, Erik Bartoš, Ida Paulovičová, Katarína Tínesová, Peter Páleník, Barbora Majerníková. Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo

čitateľov

List 43. Martinovi Hamuljakovi

^[633] (10. XII. 1834)

V Madunicách 10. prasinca^[634] 1834

Najdražší práťelu!

S posledného milého listu virozumel sem, že slavní Spolek milovňíkov literaturi slovenskéj (škoda, že aňi ména jejích ňeznám)^[635] na všecki temer žádosťi v odpoveďi na pozorováňá jeho straňiva zaslaních do almanachu selanek učiňené privoľil; ano, že i k tomu pristúpil, abi sa v básňách instrumental a social na ú končil; aľe že predca opakuje, abich scela na ou pristal.^[636]

Já dokonca od seba obsahnuť ňemóžem, abich to ou ve veršoch kládel preto, že je dvojhlaska, jakích vác u Slovákov sa tuším ňenachádzá, a to mi tak v ušách zňí jako starolaťinské: multei, aliei, abundanteis, aulai^[637] &. Pravda, že u Slovákov aj ú aj ou panuje; básňík si vibere súcejšé do verša. Ú dlhé je skráťene z ou: z rukú, z rukou. Krem toho v kňihách čirú slovenčinú písaních a v Trnave, Ostrihome, Levoči & tlačeních všaďe stojí ú. V samostatních ménách^[638] ú dostateční rozďíl čiňí medzi accusativem a instrumentalem neb socialem, keď v tem krátké, v temto dlhé ú stojí, k. p. acc. čistú vodu, soc. s čistú vodú. Prídavné ména, sú-li accus. anebo social, ze samostatních, ku kterím patrá a pred kterími anebo za kterími sa kladú, lahko sa poznávajú. Toto plaťí najvác o prídavních v nominatíve na á dlhé vichadzajících;^[639] ináč mnohích accusatív je krátkí, k. p. moju, tvoju, svoju, našu, vašu, všecku, jednu, mužovu, žeňinu kozu, a tuším mimo tú, mú, svú málo vác dlhích sa najďe. Običajnú já sem položil v accusative, ne v instrumentali, ačkolvek i v temto móže stáť, k. p. medzi inimi rečami aj svoju vlastnú (reč) običajnú (reč) učiňiľi; aneb v instrumentali: — — — običajnú (rečú) učiňili. Položí-ľi sa mesto reči: jazik, buďe: medzi iními jazikí aj svój vlastní običajní učiňiľi; aneb — — — običajním učiniľi. Medzi tím ľepšej bi stálo: do obecného behu uvédľi. (Jak mnoho majú Češi pochibních zmislov v constructiach!)^[640]

4, ze stránki e mesto i místo ňech sa staňe, jako chce; najpravidelňejšá bi predca tuším bola jednostajnosť.^[641]

7, Abi sa opakováňí: Začňi mi & zúžilo.^[642] Keď sa tak nelúbí, mohlo bi sa asnad po verši:

1 Včil po polách a všech & po šestíkrát opakované viňechať.

2 Až horkími celú pozalévaľi & po devátíkrát.

3 Háj kíval jaseňím & patnástíkrát.

4 Predca ňerozvážú sa mu & šestnástíkrát.

A kebi ani na tomto sa ňezdalo biť dosťi, po

5 po verši: I zvókol trňinú & osemnastíkrát.

Zľe je to trhať a včil neňí kedi rozvažit, kde bi které vistať malo, nebo velmi mosím ponahlať, abi ešče dňes do Fraštáku tento list na počtu sa zaňesť mohel.

9, Buď na stáda hľeďet, chutné jak trávi uhrízá.

Mňe bi sa predca ľepšej lúbilo: — — jak hrizňe travički.^[643] Selanki milujú diminutiva^[644] a u nás je jích sila. Keď sa poveda: uhríznuť, prečo by sa ňemohlo aj: hriznuť, tak vrčať, vrnčat; príjde, prinde, citlaví, cintlaví. Ňeščasná kúkol, bars méň običajné, mohlo bi sa od básňíka položit.^[645] Však i Virgil finis ňe vždi qui in masculino, ale i quae in feminino píše: Aen. V. 384. Quae finis standi? quo me decet usque teneri?^[646] Vo Veltave sa mi dokonca ňelúbí; však sami Ceši i novejší i starší kladú Vltava neb Moldava.^[647]

10 V kterém porádku má čo stáť? já bich súďil, abi každé svoje místo malo, verše svoje, prostomluva svoje a ve svojém cechu pod vlastnú zástavú stálo.^[648] Ale to všecko na Jejích vóľi záľeží.

Počul sem od jedného candidata s Turca,^[649] kterí sa u mňa, jako išel do Vrbového a na mijavské strani, ustavil, že v Časopisu českého museum Mithologia od pána Šafaríka višla;^[650] počul sem též predtím, že v tem istem časopisu jakási sprava o basňi Svatopluka vídaná mala bit.^[651] Poňeváč ho Oňi berú, prosím, kebi mi ti zvazki, v kterích ta Mithologia Slovakov a tá sprava sa nachádzá, ku prečítáňu po súcéj príležitosťi odeslali. Ja s ňeho mám celích šest ročních behov a ze sédmého na rok 1833 dva zvazki, vác sem od takto roka nedostal, aľe aňi už nechcem, nebo mam slabé oči, však sem aňi to, čo mám, dosavád ešče neprečítal.

Pána Kollára též prosím, kebi mi ku prečítáňú slubení Život ss. Cirilla a Metoda od Dobrovského v Praze 1823 vidaní odeslal. Tri zvazki Kroka rad bich mu spatki poslal, kebi bola príľežitosť. Išel tam za Pešť ešče dvacat míl borovičkár Jano z Bošáce, a po tom sem ňemohel, že na cudzem vozi sa vézel a ponahlal, jemu jích odevzdať, ľen sem sa mu kazal tam ustaviť. Ňeškoďilo bi to všecko prezret. Mithologiu ku visvetleňú basňe Cirillo-Metodiadi potrebnú mám hotovú;^[652] mosím to všecko po novém roku začat nanovo prepisovať. Kebi len oči dobre slúžili.

Je tam v peštanskéj seminarii klerik Sčasní v jedenástéj škole, otca má s Turca roďáka, u nás, odkád sem já, notariuša, asnad bi s ňeho volačo pre slovensku literaturu aspoň nabudúcňe bolo.^[653]

Načo poslali tu desátku banknotovu?^[654] Mala len tam na Spievanki p. Kollarovi zostat. Ja sem len to písal, že sa mi ňišt nechce dobre dariť, jako aj včil zase z lichvi, z ovec, z ušípaních vác kúskov mi uhinulo, aľe taku psotu ešče človek móže zňésť. Vácej sem v strachu, abi udvarnockí farár, stareček slabí, neumrel tak skoro, nebo bi mi mnoho galibi nahodil, kebich sa tam tuto zimu sťehovat mosel.

Mal sem v koleňe suché lúpaňí za celé štiri tídňe, je to za bolest, a do včilka nemóžem klačať. S toho tuším bude tá pánská podagra.^[655] Všecko človekovi na starost prichadzá. Tú zimu, pred kteru vojsko naše s Polšča tadeto prešlo,^[656] mosel sem velmi často k ňemocním chodit pres velké vodi na koňi, nebo ináč nebola možná vec preist do Stredi,^[657] a to na takém koňi, kterí, kde bola najhlbšá voda, tam sa zvalil; bil sem ho dost, hore držal, ništ nebolo naplat, len sem mosel po voďe po pás, a to zimneho času, iť a za sebu ho tahnut na velkí kus a teprv sem na neho visadel a takí mokrí aľe tri štvrti hodini na nem sedet, potom kázen, omšu odbavit. Od toho to včil prišlo. Poručam už do pratelskej laski a to mnohokrat.

N. p. J. H.

^[633]Originál listu je v LAMS.

^[634]prasinec — december

^[635]Zakladateľmi Spolku milovníkov reči a literatúry slovenskej (pozri list 40, pozn. 2) boli: Jozef Bernolák, Martin Hamuljak, Ján Herkeľ, Ján Koiš, Ján Kollár, Anton Ottmayer a Martin Sucháň. (M. Vyvíjalová, K dejinám Spolku milovníkov reči a literatúry slovenskej, HŠ IX, 1964, s. 167.)

^[636]Spomínaný Hamuljakov list Hollému nepoznáme, ale z tejto Hollého odpovede naň sa dozvedáme, že Hamuljak v mene Spolku odpovedal Hollému, že Spolok súhlasí s jeho námietkami na poznámky o selankách, poslaných Spolku na uverejnenie (zásielka išla s Hollého listom 38), opakuje však svoju žiadosť, aby Hollý v siedmom páde žen. rodu namiesto -ú používal -ou (o tom pozri aj v liste 42). No Hollý od svojho predsa neupustil. — Social (socialis) sa nazýval siedmy pád: „Instrumentalis sive Socialis, nástrojní aneb tovarišní“, ako vysvetľuje Bernolák (Grammatica Slavica, Bratislava 1790, s. 26).

^[637]Ide o tzv. monoftongizáciu v latinčine: multei — multi; aliei — alii; abundanteis — abundantis; aulai — aulae.

^[638]T. j. v podstatných menách.

^[639]Napr. dobrú vodu.

^[640]v constructiach — vo väzbách

^[641]Odsek nám je nie celkom jasný, lebo nepoznáme Hamuljakov list, na ktorý tu Hollý reaguje. Predovšetkým nám je nejasná štvorka na začiatku odseku (podobne aj ďalej v liste čísla: 7, 9, 10); domnievame sa, že Hollý odpovedá na jednotlivé body v Hamuljakovom neznámom liste, alebo čísla znamenajú pôvodné číslovanie Hollého zaslaných selaniek (pri uverejnení v Zore 1835 sa totiž pôvodné poradie mohlo zmeniť, najmä keď sa dostala na prvé miesto selanka Slavín, venovaná Palkovičovi, ktorý práve v tomto roku umrel). — Zmienka v tomto odseku sa pravdepodobne vzťahuje predovšetkým na selanku Kráska (Zora I, 1835, s. 36 — 42), kde asi Hamuljak (alebo niektorý člen Spolku ako redakčného kruhu Zory) chcel robiť rozdiel medzi mesto a místo, kým Hollý bol za „jednostajnosť“: místo. Ak je táto domnienka správna, toto rozlišovanie sa pri uverejnení selanky Kráska naozaj zaviedlo („z mesta do hája“; „dolu místo majícém“; „po mesťe choďívať“; „to obrala místo“; „keď z mesta prichádzal“) a zostalo aj v neskoršom súbornom vydaní Hollého Básňí (1841).

^[642]Všetkých ďalej vymenovaných päť prípadov (čísla 1 — 5) sa týka Hollého selanky Hlasislav (Zora I, 1835, s. 15 — 19), v ktorej sa až osemnásťkrát opakuje verš:

Začňi mi pastírská trúchlí spev, začňi mi Umko.

Hamuljak (alebo redakcia) asi navrhoval, aby sa z úsporných príčin vypustilo niekoľko z týchto sa opakujúcich veršov, na čo Hollý navrhoval prípady (cituje v liste príslušné miesta), kde by sa to mohlo stať („devátíkrát“, „patnástíkrát“ atď. v liste znamená, že po toľký raz sa verš opakuje). Napokon však pôvodné Hollého znenie zostalo.

^[643]Verš je zo selanky Poľislav (Zora I, 1835, s. 55 — 58), a to na s. 58, kde zostal verš:

Buď na stádo hľeďeť, chutné jak trávi uhrízá…, kým Hollý mal tento verš pôvodne v takomto znení: Buď na stádo hľeďeť, jak hrizňe travički…

Je iste príznačné pre básnika, že pri pretláčaní tejto selanky do súborného vydania upravil tento verš takto (Básně I, 1841, s. 36): Buď na stádo hľeďeť, chutné jak hrizňe travički…

^[644]diminutíva — deminutíva (zdrobneniny)

^[645]Narážka sa týka výrazu kúkol v selanke Slavomíl (Zora I, 1835, s. 25), kde Hollý ho istotne použil najprv v ženskom rode a žiadalo sa ho pozmeniť na mužský rod. Bol to tento verš: Ňeščastní aňi vác ňeporosťe po úhore kúkol.

^[646]Hollý dôvodí tým, že v latinčine substantívum finis (= cieľ, účel) je síce mužského rodu, ale Vergilius si v Eneide (V, v. 384) dovolil ako básnik použiť ho v citovanom verši v ženskom rode — namiesto gramaticky správneho qui (muž. rod) má quae (žen. rod). (Hollého preklad tohto verša: „Čož mám darmo čekať? čo sa ďál bez potrebi meškať?“)

^[647]Veltava — túto vokalizáciu iste navrhoval Kollár ako člen redakcie Zory a presadil ju v Hollého básni Na Ságelskú stuďenku (Zora I, 1835, s. 60) v tomto verši: Ňekdi čo bezbožním utopen je vo Veltave kráľem.

Ale pri pretláčaní tejto básne do súborného vydania (Básňe I, 1841, s. 84) upravil Hollý predsa verš takto: Ňekdi čo bezbožním utopen bol v Moldave kráľem.

^[648]Tu Holý navrhoval, aby sa jeho básne zaradili v Zore do oddielu básní a próza („prostomluva“) zas medzi ostatnú prózu.

^[649]candidat — evanjelický teológ. O koho išlo, nevieme.

^[650]Boli to Šafárikove príspevky O Rusalkách (ČČM VII, 1833, 3, s. 257 — 273) a Slovanské národní písně (1833, 4, s. 445 — 453), kde sa vyzdvihujú prvky slovanskej mytológie.

^[651]V ČČM (1833, s. 274 — 298) vyšiel Vinařického posudok s názvom Zpráva o pana Holého vítězské básni, Svatopluk, a po tomto posudku nasledoval (s. 279 — 298) Vinařického český preklad šiesteho spevu Hollého Svatopluka s názvom Kolébka národů Slovanských. Tieto príspevky sú v treťom zväzku siedmeho (1833) ročníka ČČM, ktorý už Hollému chýbal. (Posudok Vinařického v slovenskom preklade pozri v knihe Ján Hollý očami svojich súčasníkov, s. 69 — 73.)

^[652]Hollého Bájosloví (Mythologia) pohanskích Slovákov vyšlo v Cirillo-Metodiade 1835, s. 109 — 127 (Dielo V, s. 107 — 126).

^[653]Jozef Ščasný (1813 — 1889) — rodák z Borského Petra (nie z Borského Mikuláša, ako sa obyčajne uvádzava), filiálky Borského Mikuláša, bol v tomto čase už bohoslovcom tretieho ročníka („v jedenastéj škole“ — šesť tried „gymnázia“, dve triedy filozofie a tri roky teológie) v Pešti; v r. 1836 ho vysvätili za kňaza. Ako peštiansky klerik je zapísaný aj medzi predplatiteľmi na Kollárove Národnié zpievanky. Neskôr ako kaplán a farár mal priateľské styky najmä s Ľudovítom Štúrom a jeho bratom Karolom, napomáhal viaceré slovenské kultúrne úsilia a zaslúžil sa aj o postavenie pomníka Hollému na Dobrej Vode a o šírenie pamiatky tohto svojho obdivovaného krajana. Hollý mu venoval jednu zo svojich Pesňí (Na Jozefa Ščasného, Zora IV, 1840, s. 77 — 78; Dielo VIII, s. 72 — 73). Vzácna korešpondencia, ktorá istotne jestvovala medzi Hollým a Ščasným, nie je nateraz známa.

^[654]T. j. 10 zlatých v bankovke. Hamuljak ich poslal iste Hollému ako skromný honorár.

^[655]Táto choroba potom trápila Hollého až do konca jeho života a aj v matrike zomrelých na Dobrej Vode 14. apríla 1849 je uvedená ako príčina smrti Jána Hollého (matrika v Št. archíve v Bratislave).

^[656]Bolo to r. 1809 po bitke pri Wagrame, keď Rakúsko stratilo poľské územia v prospech tzv. Varšavského kniežatstva. (Pozri aj Ján Hollý očami svojich súčasníkov, s. 47.)

^[657]Hollý bol v r. 1808 — 1811 kaplánom v Pobedime, odkiaľ chodieval na filiálku do Stredy (dnes Horná Streda nad Váhom).

« predcházajúca kapitola | nasledujúca kapitola »