ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

2.0

2419 digitalizovaných literárnych diel

Zlatý fond > Diela > Korešpondencia Jána Hollého

Zlatý fond SME vzniká v spolupráci s Ústavom slovenskej literatúry SAV

RSS výstup diel Zlatého fondu (Viac informácii)

Ján Hollý:
Korešpondencia Jána Hollého

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Bohumil Kosa, Robert Zvonár, Viera Studeničová, Michal Belička, Zuzana Babjaková, Zdenko Podobný, Ivana Gondorová, Daniel Winter, Eva Lužáková, Ivana Černecká, Erik Bartoš, Ida Paulovičová, Katarína Tínesová, Peter Páleník, Barbora Majerníková. Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo

čitateľov

List 91. Martin Hamuljak

^[1242] (18. III. 1844)

V Buďíňe dňa 18. brezňa 1844

Najdražší práťelu!

Jako sem dichťive list Jejích očekával, tak sem sa obdržaním velice zarmúťil, nebo viďím, že do Buďína naskrze vóľe nemajú.^[1243] Já sem si ňelen v pokračujícém veku tovaristvo práťela, kterí rovňe se mnú mislí a cíťí, žádal, ale i raďe a pomoci jeho v ďálšém vzďeláváňú milého národu sa ufal. Budú i jiné verejné práce, zákoni sa i v slovenskéj reči vidajú; já sa ňelen núkať ňebuďem, ale aňi prijať ňemóžem, lahko tehda sa staňe, že celá vec do luteranskích ruk prijďe a samá češťina buďe.^[1244] Mňa iná starosť napadá, dosť sem až posaváď bol zaprahnutí, včil na moje staré dňi maďarčinu, v kterej ňekdi in classe proficientium 1-us eminens^[1245] sem bol, neb od tej dobi celkom preinačená je, znova sa učiť a v ňej cvičiť prinúťen sem, poňeváč maďarski pracovať nastává,^[1246] ale i mňe vláda klesá, aňi ja dlho slúžiť ňemóžem.^[1247] Medzitím ňezúfajme, prijde jar a leto, mosíme hleďeť ťelo posilňiť. Jím bi buďínské ťeplice ňeomilňe boli osožné, mňa tuším barďiovská kislá voda občerství.^[1248] Stuhňeme na leto zas a zakáď boha vóla, buďeme, nakolko možme, v prácách pokračovať. Píšú, že zrak kam ďál traťá, ale ňepíšú, zdáliž už ckla^[1249] potrebovali aneb aspon probovali? Jak náhle rímované póvodné pesňički dohotujú, ňech ich ráča náležiťe zráďiť a umísťiť a umísťené zaslať. Čo sa melodií tíká, písal sem do Ňitri, do Bistrice a inďe, ale temer všaďe nadarmo, tu v Buďíňe sem poprosil istého známého pri k. komore úradujícého, náležitého spevca, Moravca, ale též málo náďeje dáva;^[1250] v Orave námestovského rechtora sin, v Praze tuším vicvičení hudec, ménom Žaškovskí, dobrí Slovák, písal, že bich od ňikoho prácu ňeprijímal, že on sám dosťi učiňí;^[1251] ale i tento už od dlžšého času mlčí. Bolo bi len odkuď plaťiť prácu, bolo bi jej dosť. Na všeckú prípadnosť buďe dobre, jestli té, rozličné melodie v sebe obsahujícé kancionale na pomoc pošlú. Jakím že písmom buďeme potom pesňički teto tlačiť? Hádám tak rečením švabachskím, kterému náš pospolití lud navikel, neb tohoto jeďiňe sa držať o tento pečovať mosíme.^[1252] Čože držá Oňi o víchodke^[1253] ie aneb je in verbalibus substantivis?^[1254] Oňehdi sem pred istím pánem, kommissie studiorum & juncti cum hac censorum collegii assessorem,^[1255] spomenul, že chcem biblickú historiu podle Šmida slovenski vidať, komu ju reku do cenzuri dať mám? Horlivú pečlivosť zjevil z ohledu reči saméj a písaňá spósobu, že bi sa ovšem pospoliťe písalo, ludu zrozumitelňe. — Čo sa toho ie, je tíká, priznám sa biť mu práťelem preto, že je všeckím Slávom společné, aňi u nás ňecudzé, nebo lud tu stavaňí, tam stavaňá, tam stavaňé, tam zas aňi jedno aňi druhé, ale čosi prostredného, ale v Trenčanskéj a Nitranskéj, snaď kďe tu i v Prešporskéj stolici ie, je, obzláštňe ale v Šariskej a súsedních stolicách posledné sa užívá.^[1256] Či to snaď metrike škoďí?^[1257]

Za slovenskí breviar uprimňe ďakujem, buďem mať čo čítať, keď do kláštera s polovicú penzie pojďem;^[1258] já to jako poklad pozorujem — slovenskí breviar! Každí sa mu mosí čudovať; uviďím, čo poví o ňem p. Kopitar.^[1259] Já sice žáden numusmaticus,^[1260] ale poslaní, v Maduňicách nalezení (tam zajisťe ze zeme vikopaní?) zdá sa biť rímanskí, ale tuším ňepamatní, leč ohledňe snaď místa, v kterém je nalezení.^[1261] Starích laťinskích básňíkov, kterích, jak píšú, mnoho a najznameňitejších majú, mislím, bi mohli Spolku milovňíkov reči a literaturi slov. jako záduší darovať;^[1262] já kňihi od ňebohého spoluakcionara Koiša^[1263] zďeďené Spolku 1839. r. timíto sloví sem daroval: „Collectionem librorum, quos — testamento legatos accepi, — almae Unioni pro usu per commembra ejusdem & alia individua, symbolas suas literarias in medium Unionis hujus pro locupletatione literaturae Slavicae collatura, capiendo et in mutua almae Unionis cointelligentia uberius regalando (salvo tamen meo, quoad vixero, praeferentiali usu & si Unionem hanc dissolvi aut aliorsum transferri contingeret, eandem collectionem recipiendi aut secus de ea providendi jure), titulo gratuiti doni offero, ubi primum catalogum ejus paravero, reipsa tradendam, semperque in evidentia tenendam.“^[1264]

Píšú ďálej: „že v pesňách od Domaniského a Modrovského, Maduničana, na r. 1705, jako to pri predku na svích místách stojí, pozoru hodná je o Sigoti a Siládím a Laclavem, ňe Václavem, jako ve Spevankách stojí“ Spevanki (rozumá bez pochibi od Kollára vidané?) na tentokrát ňemám, poneváč exemplar svoj samému vidavatelovi na mnohé unováňá pusťiť sem mosel, čo teda tam v tejto veci stojí? ňeznám. V kňihách a písmách včil a predtím poslaních též o tejto pesňi ňič ňenalezám; pamatám ale, že mi predca kedisi volačo o ňej písali,^[1265] vihledám to, nebo každú karetku od Ňích mám, len že trochu hledať mosím.

Poňeváč tohoročného ešče ňemám, posílám vďakem lonskí krajinskí kalendár (Schematismus regnicolaris), v kterém na str. 147 najďe otazkovaného pana Jura Remenára drahí Jejích práťel a domupán Jeho Milosť pán VAD.^[1266]

Stríbro, na které, jako merkujem, i predečtení pán VAD. položil, ešče nevihráno. Dňa 23-ho tehož buďe sa vihrávať; dal sem sa i ja navésť, mám též jeden los — bár bi dal pán boh ščasťí, buď pri tejto loterii, buďto pri vatšéj, která sa pominulu sobotu ve Vídňi vihrávala,^[1267] ňepítal bi sem sa Jích, či privolujú ke mňe prísť? Ale, bár jako sa bráňá, ešče ja nepúščám náďeje.

Zas tak vec postavená sa zdá biť, že o dovoleňí slov. novin pochibovať mosím.^[1268] Sliším, že pán Štúr grammatiku slov. míňí vidať, ale až po obdržaném dovoleňú na novini;^[1269] škoda, že to odkladá, vetšá, že nám Jejích Milosť žádnéj ňepodávajú.^[1270] S pánem bohem, zostávám

Jejích Milosti uprimní cťiťel a práťel Mart. Hamulják.

^[1242]Originál listu (zrejme nie koncept!) je v LAMS.

^[1243]Hamuljak reaguje na Hollého list 90.

^[1244]Medzitým Štúr vystúpil so spisovnou slovenčinou a sám do nej preložil Zakonje članki krajinskjeho shromažďeňja z r. 1844; okrem toho však vyšiel aj bernolákovský preklad (prekladateľa nateraz nepoznáme) s názvom Zákonné článki krajinského sňemu roku 1844 (Listy Ľudovíta Štúra II, s. 367).

^[1245]Tento Hamuljakov výborný prospech z maďarčiny je poznačený na jeho zachovanom vysvedčení (LAMS) z druhého ročníka filozofie v Jágri v škol. roku 1805/06, pričom je poznámka, že maďarčinu „usilovne navštevoval“. In classe proficientium — v triede pokročilých (?)

^[1246]Zákonmi z r. 1840 a 1844 sa maďarčina zavádzala do všetkých uhorských úradov (D. Rapant, Slovenské povstanie roku 1848 — 49 I, 1, Martin 1937, s. 36).

^[1247]Hamuljak odišiel do penzie až r. 1853; v r. 1856 sa presťahoval z Budína k svojej sestre Anne Veselovskej do Námestova, kde aj umrel. (Knižničný sborník 1959, s. 142.)

^[1248]Hamuljak chodieval do bardejovských kúpeľov. Aspoň z leta roku 1846 poznáme až dve zprávy, že Hamuljak bol v Bardejove. Banskobystrický kanonik Tomáš Červen v liste z 29. augusta vyslovuje nádej, že Hamuljak sa zdravý vrátil z kúpeľov, a Ján Krajčík v liste z 19. septembra je rád, že Hamuljak sa vrátil zdravý z Bardejova (oba listy v LAMS).

^[1249]Sklá, okuliare.

^[1250]Nepodarilo sa nám identifikovať tohto „Moravca“ spomedzi mnohých úradníkov Kráľovskej komory (Camera regia Hungarico-aulica).

^[1251]František Žaškovský (1819 — 1887) — syn dolnokubínskeho (nie námestovského) organistu Andreja Žaškovského (1794 — 1866), rodáka zo Žaškova na Orave, po skončení učiteľského ústavu v Košiciach študoval v r. 1841 — 1843 na Pražskej varhaníckej škole u známeho virtuóza Karla Františka Pitscha (Píč; 1786 — 1858), potom zaujal miesto organistu po otcovi vo svojom rodisku Dolnom Kubíne a r. 1846 sa stal regenschorim katedrály a profesorom preparandie v Jágri, kde pôsobil až do smrti, a to aj so svojím bratom Andrejom (1824 — 1882). Bola to významná hudobná rodina v oblasti cirkevného spevu. (Szabolcsi-Tóth, Zenei Lexikon II, Budapešť 1931, s. 757 — 758; Št. Hoza, Tvorcovia hudby, Trnava 1943, s. 385 — 388.)

^[1252]Kým Hollého Katolíckí spevňík z r. 1842 vytlačili latinkou (ako aj Básňe Jana Hollého), spevník z r. 1846 bol skutočne tlačený švabachom, ktorý sa dlho pokladal za slovanské písmo.

^[1253]víchodka — koncovka

^[1254]V slovesných podstatných menách. — víchodka = koncovka

^[1255]Úradný názov tejto komisie pri Kráľovskej uhorskej miestodržiteľskej rade v Budíne bol: Commissio studiorum cum generáli censurae collegio juncta (= Študijná komisia s hlavným cenzúrnym sborom). V nej boli títo piati radcovia (assessores) pod predsedníctvom A. Mednyánszkeho: Josephus Havas (1796 — 1878), Joannes Czech (1798 — 1854), Glycerius Spányik (1781 — 1850), Michael Karácsony (ok. 1800 — 1869) a Paulus Kovács (1788 — 1867). Iba Havas (z Valaskej) a Spányik (z Neveríc) boli slovenského pôvodu, ostatní boli Maďari. Zdá sa, že Hamuljak skôr spomínal piaristu Spányika, ktorý vydal tlačou viac príležitostných básní a rečí a bol autorom aj obsiahlejších dejín Uhorska. (Schematismus literarius 1844, s. 3; Szinnyei.)

^[1256]Hamuljak v snahe o zblíženie spisovného jazyka s ľudovou rečou a zaiste aj pod vplyvom hlásiacej sa štúrovskej slovenčiny hľadal možnosti na drobnejšie reformy v bernolákovčine. K nim patrila aj koncovka -ie v slovesných podstatných menách (v bernolákovčine -í, v štúrovčine -ja), rozšírená zhruba skutočne v tých slovenských nárečových oblastiach, ako ich Hamuljak v liste vymenúva.

^[1257]Hollého odpoveď na túto otázku nepoznáme.

^[1258]Pozri list 87. — Hamuljak bol penzionovaný po vyše štyridsaťročnej štátnej službe.

^[1259]S Kopitarom (list 37, pozn. 6) bol Hamuljak v častejšom písomnom styku. Nemáme doklad, či mu Hamuljak poslal aj spomínaný slovenský preklad breviára.

^[1260]Zberateľ starých mincí.

^[1261]S listom 90 Hollý poslal Hamuljakovi nejaký „starí peňáz v Maduňicach nalezení“.

^[1262]Pozri list 90. Záduší = testamentárne odkázaná základina.

^[1263]Ján Koiš (list 17) umrel v Budíne 11. mája 1839.

^[1264]Preklad: „Zbierku kníh, ktorú som dostal testamentárne poručenú, venujem ako dobrovoľný dar slávnemu Spolku na používanie jeho členmi a inými jednotlivcami, ktorí by do lona tohto Spolku pre obohacovanie slovenskej literatúry mali ukladať svoje literárne zbierky, ako aj na podchytenie a plodnejšie utuženie vzájomného pochopenia slávneho Spolku (za môjho života však, kým budem nažive, s prednostenským právom na používanie a ak by tento Spolok zanikol alebo sa inam preniesol, s právom naspäť stiahnuť túto zbierku alebo urobiť o nej inakšie opatrenie), len čo vyhotovím jej zoznam na odovzdanie a jej stálu evidenciu.“

^[1265]O tomto všetkom písal Hollý Hamuljakovi v liste 90 a predtým ešte v liste 64 (tam pozri aj príslušné poznámky).

^[1266]Juraj Remenár (8. IV. 1793 — ?) — narodený v Radošovciach, do školy chodil v Trnave a r. 1843 sa uvádza v citovanom Schematisme inclyti regni Hungariae (s. 147) ako pisár (cancellista) v podateľni (officium registraturae) Kráľovskej dvorskej komory. (AMT; matriky v Dolnom Dubovom.)

^[1267]Nezistili sme, aká to bola loteria.

^[1268]V tomto čase už síce po dlhých prieťahoch panovník signoval Štúrovu žiadosť o noviny (pozri list 86, pozn. 13), ale štátna konferencia ako najvyšší správny orgán ešte 28. novembra 1844 navrhla, aby o Štúrovi podal zprávu policajný prezident gróf Sedlnitzky. Keď sa tak stalo, Štúr dostal koncom marca roku 1845 povolenie vydávať noviny.

^[1269]Štúr vyložil gramatiku spisovnej slovenčiny v diele Nauka reči slovenskej, ktorá vyšla tlačou v Bratislave až v r. 1846.

^[1270]Hollého nabádal napísať gramatiku bernolákovčiny aj Jozef Petrovič (pozri Hollého ódu Na Jozefa Petroviča, Básňe I, 1841, s. 211; Dielo VIII, s. 65), lež Hollý nemal pre takéto dielo potrebné predpoklady.