ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[263] Fotokópia listu je v LAMS.

^[264] Tento Palkovičov list, ináč neznámy, bol z 11. októbra 1827. S ním poslal Palkovič Hollému jeho odpis Evanjelia sv. Jána (o ňom pozri list 90, pozn. 14) a Novotného z Luže Biblioteku českých Biblí (o nej pozri list 8, pozn. 31), ako vysvitá z jeho poznámok o odpovedi na Hollého list — pozri úvodné poznámky k listu 15.

^[265] O tom pozri úvodné poznámky k listu 15.

^[266] Andrzej Kucharski (1795 — 1862) — profesor na varšavskom gymnáziu, cestoval v jeseni 1827 po Slovensku, kde prišiel z Viedne. Navštívil aj Hollého v Maduniciach a opis jeho cesty sa zachoval v liste Václavovi Hankovi z 19. marca 1828. (V. A. Francev, Pisma k Viačeslavu Gankie iz slavianskich zemeľ, Varšava 1905, s. 575 — 576; ČČM II, 1828, 2, s. 127 — 128; SP XXVII, 1907, s. 63; Ján Hollý očami svojich súčasníkov, Bratislava 1964, s. 165 — 166.)

^[267] Kucharski sa vydal na cestu z Varšavy koncom r. 1825, a to najprv do Krakova, odkiaľ pokračoval v ceste cez Vratislav do Prahy, kde sa zdržal dlhší čas. V júni 1826 cestoval z Prahy do Lužíc, dostal sa až do Berlína, a začiatkom apríla 1827 sa vrátil znova do Prahy. Potom odišiel do Viedne, kde bol už koncom mája 1827. Odtiaľ si odcestoval na Moravu a konečne sa vybral na Slovensko. (V. A. Francev, Pisma, s. 401 n.)

^[268] Adam Lovich (1760 — 1831) bol superintendentom (u Hollého: superintentovi) banského dištriktu v r. 1815 — 1831 so sídlom v Banskej Bystrici, nie Banskej Štiavnici. Kucharski bol aj v Štiavnici u Seberíniho a odtiaľ šiel do Banskej Bystrice k Lovichovi. (ČČM II, 2, s. 128.)

^[269] Bohuslav Tablic žil ako ev. farár v Kostolných Moravciach. Kucharski spomína aj na svoju návštevu u neho (ČČM II, 2, s. 128).

^[270] V Ostrihome navštívil Kucharski aj Palkoviča (pozri list 17), kde si prevzal materiál, ktorý mu poslal Hollý.

^[271] Lovich a Tablic boli zástancami češtiny (bibličtiny) ako spisovného jazyka na Slovensku.

^[272] Alajos Mednyánszky (1784 — 1844) — uhorský štátnik a historik, býval vtedy vo Veselom pri Piešťanoch, kde mala táto rodina kaštieľ. Kucharski v liste Hankovi (ČČM II, 2, s. 128) spomína len, že od Mednyánszkeho „několik písní slovenských s hudbou obdržel“.

^[273] Kucharski, opisujúc svoju návštevu u Hollého, „vzácneho básníka slovenského“, u ktorého pobudol „několik dní“, poznamenal: „Nesmírnou pojat sem byl radostí, když sem uzřel v rukou jeho přeložení celé Virgiliovy Eneidy, a co více, prvních šest písní původních epopeje pod titulem ,Svatopluk‘“ (ČČM).

^[274] V Jungmannovej Historii literatury českej z r. 1825 v oddiele Římská a řecká literatura je pod číslom 476 (s. 551) tento bibliografický záznam: „Jana Holého a) Rozličné básňe hrďinské, elegiacké a lirické z Virgilia, Teokrita, Homéra, Ovidia, Tirtea a Horáce. Preložené s predstavenú Prosodiú. V Trnave u Jana Krst. Jelinka 1824. 8. str. L. a 85. b) Téhož Aeneida Virgiliova v slovenském nářečí tiskne se v Trnavě.“

^[275] Hollého preklad Eneidy vyšiel nasledujúceho roku (1828) nákladom Juraja Palkoviča („Nákladem istého literaturi slovenskéj milovňíka“). Keďže sa v knihe neuvádzajú predplatitelia, nevedno, či sa Kucharski naozaj podieľal na kupovaní tohto diela.

^[276] Piotr Ivanovič Koeppen (1793 — 1864) — profesor v Petrohrade (Leningrad), cestoval v r. 1821 — 1825 po slovanských krajinách. V časopise Materialy dľa istorii prosveščenija v Rossii — Bibliografičeskije listy č. 18 z 29. júna 1825, s. 253 uverejnil (bez mena) zprávu o Hollého zbierke Rozličné básňe z r. 1824. (Slovenský preklad tejto zprávy pozri v knihe Ján Hollý očami svojich súčasníkov, s. 66.)

^[277] Hollým posielané „pesňički“ nepoznáme, ale zpráva o Belohorcoch sa zachovala, a to v Palkovičovom odpise. Palkovič pravdepodobne odovzdal Kucharskému pôvodný Hollého rukopis, no predtým si ho odpísal pre seba. Po boku je poznámka: „Holly 1827. Octobr.“ Zprávu podávame v latinskej pôvodine i v slovenskom preklade:

De slavis Albomontanis o Belohorcoch.

Quamvis merito Slavi Hung. albos montes accolentes Albomontani vocitandi forent, specialiter tamen nomen hoc adhaesit incolis Cottus Poson. in processu transmontano, et Cottus Nitr. in processu Szakolcensi, quos fluvius Miava dividit, propriam subdialectum habentium; extenduntur autem a Szakolcza et Holicsio secundum flumen Moravae limites Hung. ex parte una, ex opposita vero inter Moraviam et Austriam efficiente usq. Posonium et inde sursum incipiendo per radices montium Carpaticor. usq. oppidum Miava, abinde usq. Szakolczam per 5 districtus VADiaconales utpote Sasvarien., S. Joannensem, Szenicziensem, Malaczkensem et Stompfensem, in quibus 57 porachiae cum 112,000 circiter animarum.

Horum subdialectus (praeter ipsam cittem Szakolczensem) sequentia habet specialia:

1° polonicum dz in locum mollis ď: dzivca, dzivni, sedzim, chodzim, sed et vox obecat alicubi auditur.

2° tremulum ř, rž non habent

3° litera t, in quam apud illos infinitivus exit, si addatur i, quod in cantu fit, mutatur in c: spivat, spivaci, radovaci, nosici, sed alibi in locum mollis ť adhibetur: Sčasci, cichi, maci (mater).

4° literam l in multis aut absorbent: duhi, žuti, muvit, aut more Serborum ut eu celeriter exprimendo enunciant: Michau, mivosrdni, vakomi; in monosilabis et quibusdam aliis retinent: hral, sul, prevzal, kopál, nahlednut, lahki.

5° substantiva in a, quae apud Bohemos exeunt in e: studna, bohiňa, koza, noša.

6° sociativus pluralis ubiq. in a: z velkima palicama, že štirma ludma.

7° Pronomina mna, ta, sa.

8° substantiva inflectunt ad normam puriorum Slavorum: muž, muža, páni pánom, sed genitivum pluralem in u longum: pánú, svatú, nevozicú.

9° praesens in em: budem, nesem, apud viciniores Moraviae etiam: budu, prijdu.

10° tertia praesentis pluralis in á et ú, chodzá, nosá, pijú, milujú.

11° Transgressivus modus tantum in a, ut budza, chodza per omnes personas et casus.

12° Sem, seš, je vel isem, iseš, je; praeteritum in singulari biu, plurali bili, sed Jabloncae et in Biksád enunciant in sing. bun, in plurali buli, quod alibi non auditur.

13° Sillabas longas plures habent ac alii Slavi etc.

Adeoq. fallitur Schafarik assertus in Cottu Poson. Hanaticam dialectum vigere. Hanatae Moravi nnisi pro laboribus Posonium comparere solent. Proles Albomontanor. dum vident Hanatam, taliter ei insultare solent: Hanaku, Hanaku, zedevs misu tabaku, nebivo ti dosci, zedevs misu kosci. Cantilenam de his talem canunt Saframenskí Hanaku etc. Dav sem ti štiri groše, abis kupiv detom kaše, a tis kupiv tabaku, saframenski Hanaku!

Albomontani sunt humeris latis, collo brevi… Questum exercent frumento[?] vino, sed potissimum canabibus, tum lignis caulibus carbonibus, laboriosi, hilares, pueri oes[?] fistulam inflare sciunt, in cantu sacro plures trillas prae ceteris Slavis adhibent. Ignem in vigilia S. Jo Bapt. transaltant, pueri cum puellis, et quo quis altius, eo majores canabes procreari sibi spondet, jocando; hinc evellentes breves canabes alloqui solent transeuntes: zle ste skákali, ked máte mave konopje.

(Poznámka: Na niektorych miestach je rukopis ťažko čitateľný; takéto miesta sme označili otáznikom v hranatej zátvorke. Skratky sme ponechávali, iba poniektoré sme rozpísali. Nasledujúci slovenský preklad je zároveň aj výrazom toho, ako chápeme ťažko čitateľné miesta a prípadné nejednotnosti v rukopise.)

Preklad:

O belohorských Slovákoch.

Hoci by sa uhorskí Slováci, bývajúci okolo Bielych hôr, právom mali nazývať Belohorcami, jednako toto meno dostali špeciálne obyvatelia záhorského okresu Prešporskej stolice a okresu skalického Nitrianskej stolice, ktorých delí tok Myjavy a ktorí majú vlastné podnárečie; rozkladajú sa však z jednej strany od Skalice a Holíča popri rieke Morave [a] uhorskej hranici, z náprotivnej strany zaz medzi Moravou a Rakúskom až po Bratislavu a odtiaľ hore od samého úpätia karpatských vrchov až po mesto Myjavu, odtiaľ až po Skalicu, cez päť dekanátov, a to šaštínsky, svätojánsky, senický, malacký a stupavský, v ktorých je 57 fár s približne 112 000 dušami.

Ich podnárečie (okrem obce Skalica) má tieto zvláštnosti:

1. poľské dz namiesto mäkkého ď: dzivča, dzivni, sedzim, chodzim, no niekde počuť aj slovo obecat;

2. trasľavé ř, rž nemajú;

3. písmeno t, ktorým sa u nich končí infinitív, mení sa v c, ak sa k nemu pridáva i, čo býva pri speve: spivat spivaci, radovaci, nosici; ale aj inde sa pridáva namiesto mäkkého ť: sčasci, cichi, maci (mater);

4. písmeno l v mnohých prípadoch alebo pohlcujú: duhi, žuti, muvit, alebo podobne ako Srbi pri rýchlom vyjadrovaní vyslovujú ako eu: Michau, mivosrdní, vakomí; v jednoslabičných a niektorých iných ho zachovávajú: hral, sul, prevzal, kopál, nahlednut, lahkí;

5. podstatné mená sú na a, ktoré sa u Čechov končia na e: studna, bohiňa, koza, noša;

6. inštrumentál plurálu je všade na a: z velkima palicama, ze štirma ludma;

7. zámená: mna, ta, sa;

8. podstatné mená sa skloňujú podľa vzoru rýdzejších Slovákov: muž muža, páni pánom, ale genitív plurálu končia na dlhé ú: pánú, svatú, nevozicú [= nebožiecov?];

9. prézens sa končí na em: budem, nesem; u bližších k Morave aj: budu, prijdu;

10. tretia osoba prítomného času množného čísla má á i ú: chodzá, nosá, pijú, milujú;

11. prechodník je len na a, ako: budza, chodza vo všetkých osobách a pádoch;

12. sem, seš, je alebo isem, iseš, je; minulý čas v jednotnom čísle je biv, v množnom bili, avšak v Jablonici a Biksárde [dnes Buková] vyslovujú v jednotnom čísle bun, v množnom buli, čo inde nepočuť;

13. viaceré dlhé slabiky majú ako iní Slováci atď.

Mýli sa teda Šafárik, keď tvrdí, že v Prešporskej stolici je rozšírené hanácke nárečie [Písně světské lidu slovenského v Uhřích I, s. XII]. Moravskí Hanáci sa objavujú v Prešporku jedine za robotami. Keď belohorské deti zbadajú Hanáka, takto sa mu obyčajne posmievajú: „Hanaku, Hanaku, zedevs misu tabaku, nebivo ti dosci, zedevs misu kosci.“ Takúto pesničku o nich spievajú: „Saframenskí Hanaku atď., Dav sem ti štiri groše, abis kupiv detom kaše, a tis kupiv tabaku, saframenskí Hanaku!“

Belohorci sú širokých pliec a majú krátky krk… Živia sa pestovaním obilia, vína, ale hlavne konopí a tiež spracúvaním dreva, kapusty a pálením uhlia, sú pracovití, štedrí, všetci mládenci vedia pískať na píšťalke a pri nábožnom speve oproti ostatným Slovákom viachlasne spievajú. V predvečer sv. Jána Krstiteľa preskakujú oheň, a to mládenci s dievkami, žartujúc pritom, že čím vyššie kto vyskočí, má nádej, že mu tým väčšie konope narastú; preto sa vytrhávačom konopí okoloidúci obyčajne prihovárajú: „Zle ste skákali, ked máte mave konopje.“