SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Na brehoch času

Zkiaď? Neviem! veľriekou však z bielych hmiel sa vyroní. A hučí? — Neviem kam! Pár pohltí ho more. Zrak môj ho obsiahne len úzkom na obzore, kde striebro povíja raz do lúčov, raz do tôní… Do jeho hukotu s viež úder hodín zazvoní, a mestá vznikajú i miznú: snehy skoré! Kde stály paláce, dnes kyprú zem ktos’ ore. Na brehoch divných vôd tak neúprosné zákony! V ich vlnách zhliadol som, keď jabloň v kvete bola, tvár zdravú, detských čŕt a neskôr pohľad júnový, keď v žitách kvitol mak a zrelo dookola. Dnes tvrdý obličaj sa na hladine obnoví, ak nazriem do hlbín, čo tiahnu silou ohromnou, a než sneh napadne, i prv, sa sovrú nado mnou.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
SkryťVypnúť reklamu
reklama