SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Zrúcaniny

Hlboko včrtané vôd kovom lesklú v hladinu sa orlím hniezdom pnú, čo zborené s brál svisá, len veža vznáša sa, sťa starca hlava lysá — úst samá čudná báj, pri nej snom chvíle uplynú. Noc vnove buduje, i život vdýchne v ruinu, keď v mori zafírnom plá ohňom zlatá misa, ktos’ v bielom pod baštou dlie — nemo prechodí sa čakajúc… v čo diaľ zvrie, zjav mizne, farby osinú. Údolie schvieva sa, z tmy blysnú oči krvavé a z kúdla iskry tnú a svietia žhavým chvostom, keď kolá zrachocú, jak prejachá vlak mostom… až jask ho pohltí… A pani v plachej únave sa márne spytuje — niet po zázraku stopy! len vlny hovoria, však ona — nepochopí.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
SkryťVypnúť reklamu
reklama