SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Dve moci

Nad hlávku nádhernú, s nej prúdy vlasov plovú, sa zdvíha biela hrsť a žhavú hlaveň rozvieva, kam nôžka postupí, ľad púšťa, kameň okrieva, a ústa zamknuté sa sladko majú k slovu. Na mŕtvu bledosť líc žiar vrhá purpurovú a leje z vrelých túh i do hliny i do dreva, jar v púšte vyvolá a hymnou žitia rozspieva, z nej počuť nebies chór, i nôtu Satanovu. Kde plam jej zaniká a marnie krôčkov vnada, ktos’ v tôňach dlžizných — hľa, suché ruky — napína a skrahlé kamene zas v lono zeme vkladá, vediac, že udrie raz — ó, iste udrie hodina, keď fakľa v stíchlu diaľ sa matno začervená, a rúčka skamenie a vyprázdni sa scéna!

SkryťVypnúť reklamu
reklama
SkryťVypnúť reklamu
reklama