SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Kraj mojich piesní

Šíp smial sa do duše, smial smevy červenými, pred zrakom božích múk, ich farby hrdza podjedla, a cesta pustá sa kams’ vo svet tiahla povedľa, v jej piesku civela už stopa náhlej zimy. Šíp smial sa… Topole hly listy zvibrenými, a vieska čupela, jak v dumách ťažkých usedlá: veď vody hukotom sa hnaly bralísk zo žriedla, po horách prášil sneh a váľaly sa dymy. Tam stál som so srdcom, jak dýkou keď doň namieri, hmly víchrom rozrvané sa rozchodily zhusta a čnely končiare sťa v postriebrenom pancieri, naň z výšav nesmiernych sa príval svetla šústa… keď v roztúženú hruď sa vbodly ostrím obavy, či ešte niekde kraj mi pery, jak tu, rozvraví?!

SkryťVypnúť reklamu
reklama
SkryťVypnúť reklamu
reklama