SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Vlakom zo Štrby

Len ľahulinký vzhyb a tempo kolies tepe, beľ kúdla stelie sa a letmo jedle opletá, po hôľnych kotlinách si pohľad sladko podlieta, hoc slepí mušelín, v ňom skvú sa veľkolepe. Taj zmĺklych skalných plies, ich špľach dnes sebe člepe, sľubami okúzli, by zval ťa niekdy za leta na vlastné lono sniť — bez lútych bôľov Hamleta, a splynúť s tlkotom, čo klepe v sveta sklepe… Deň stlieva? — Úžľabím sa plamení šľah chochola, stĺp mihá za stĺpom, ktos’ v hĺbkach domky skladá, vlak šibe myšlienkou, až cítiť: padá… padá… za valom plytkých vĺn, ich stuha leskom plápolá, kým tiene neslietnu i na hôľ vysočinu, a vozne s pleskom vdol sa šinú… do diaľ šinú…

SkryťVypnúť reklamu
reklama
SkryťVypnúť reklamu
reklama