SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Pri pohľade na dcérku

Smev jarných úsvitov zriem chvieť sa na hladine, v nej stínom dlhých rias sa záhadná húšť zrkadlí a blankyt siveje, kams’ v tajné hĺbky zapadlý, z neho ktos’ vystúpi, až zvysoka deň skynie. O chvíli najkrajšej vtač zalká v rákosine, a puk sa roztvorí, tak žhavou túhou ovládly: uvädnúť na hrudi, jej vnady zplna vysadly… Len potom zviem, kade sa cesta tvoja vinie. Až dotiaľ moja si, hoc záhadná a neznáma, ja zhliadam tvoju mať, jak rastie, v tebe rastie, keď z lásky pretláčam púť vlastnými ti nohama… za štebot sladkých pier, za smevy očiek spanilé, bys’ niekdy spomnela a dovŕšila šťastie, polejúc smädný kvet na tichej mojej mohyle!

SkryťVypnúť reklamu
reklama
SkryťVypnúť reklamu
reklama