SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Tiene

Sú plášťom zármutku, čo z výšav svetlých padá, kde tiahnu oblaky, sťa snehobiele labute ponad sad zelený, v ňom ruže rukou netknuté, a vedľa na lávke sa súži deva mladá. Na lone hôr rastú, keď hasne húštin vnada, i palác rodí ich, i najbiednejšie zákutie, i socha z mramoru, čo hľadí v diaľky napnute, jak človek borí sa a za hrsť svetla hľadá. Sú tiene — mnohé sú — a zvod v ich nemej vrave, čo noci odtají i hviezdy trblietavé a za dňa od svetla ti dušu fátľom oddelí… A jednak nie je klam, že slnko stúpa v zenit, ač možno nevidieť, no, nemožno je stieniť jas, jak sa rozteká tam — stavbe sveta v priečelí.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
SkryťVypnúť reklamu
reklama