SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Úškrn

Rád skubne strihom úst, k nim prihla hrsť čiaš kypiacu i vínom sladkých túh, i odkvitlých snov blenom, aj v zraku, zmihá sa v šír sveta rozhľadenom, pohodiac gestom rúk, čo slovka chvály neschvácu. Lesk jeho pára hmlu nad vírom žitia visiacu, a mlčky — označiť vie všetko pravým menom i vlastnom vo vnútri, už z pýchy vytrezvenom, a blysne na chatrč, a šľahne v priečeľ palácu. Jak hodváb šuchoce, zas brinkne ani britva, keď reže do krvi a drsno dušu pitvá: zver strelou vyplašiac, kde ľstivo šibla do húšťa, po tráve načiara jej kľučky skokov vopred. I zabiť mohol by, ak chcela by sa vzoprieť, však pre tŕň poznania hne kútkom pier a — odpúšťa!

SkryťVypnúť reklamu
reklama
SkryťVypnúť reklamu
reklama