SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Viera

Za svitu vznáša zrak, sťa blankyt sám, tak bezodný. Z hĺb, kde sa vzbudila, kams’ strmné nad končiare, ich vrchol ledva zrieť, jak pne sa v rannej pare, venčený obláčky, čo blčia ohňom pochodní. Tu húšte, bralá tam jej zatnú chodník neschodný, a ona kráča vhor. Ač odev? Zdrapy staré! Sneh tela premoká krv… Zato pevná v zdare sa rve, súc vedomá, že radosťou hruď oplodní… Jej rúčka útla je — však bralá s miesta ruší, a prv, než poleje svah vrchu plápol západu, vzdor zeme zdolalo, čo zvíťazilo v duši. Na sivom balvane mdlá nájde sladkú náhradu, v jedinom pohľade sa láskajúc s hôr chvojím, kým do zôr odiata zas splynie s Bohom svojím.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
SkryťVypnúť reklamu
reklama