SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Biele ruže temne

Do jemných záhybov, ich viažu svieže lupne, sa svetla načrelo, kým šumela dňa veľrieka, a teraz vyteká, v tmy prehusté — hľa, vyteká, i smevom žiari, hoc čias’ dlaň ho zháša spupne. Hrsť lúčov hodvábnych až na dno duše vhupne, jak v mysli podtiahnem kry tušom, stojac zďaleka, a čujem: narieka ktos’ — za horami narieka, že clony ťažkých vín nik hviezdam nepoupne! Sneh ruži preniká a v srdci túha zlatie: vpiať z nich, hoc púčok len, do dierky na kabáte, veď sladko bolo by sa čistunkým skvieť do noci! Však ruka prikrátka a nohy ani z dreva, a ľudskej na hrudi beľ v sivý popol stlieva, a pál ten udusiť niet síl a nieto pomoci!!

SkryťVypnúť reklamu
reklama
SkryťVypnúť reklamu
reklama