SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Pocit

Kam stupím, nejdem sám: ktos’ idúc vpred, ma usviedča, že vskutku hory zriem, kde k nebu pne sa granit, a more — morom je, a rev mu neľze zbrániť, ni hru fárb — nádherou keď pohľadu sa zalieča; kvet ľahne pod kosou a hlava padá zpod meča, bo život drsný je, a chce-li — môže raniť, na rúchu jeho krv, ju lúhom neodstrániť, a ústa gambaté hneď smejú sa, hneď zlorečia. Však niekedy od chrbta čuť kradmý šept o klame, a šír-diaľ obzoru — sklo, samé číre, krehké sklo, až trniem pokročiť, ak na kúsky sa zláme… Kdes’ v duše hlbinách sa svetlým jasom zablesklo: len zo sna vzbudiť sa a striasť tých divných hosťov, a stojím z tváre v tvár pred sveta skutočnosťou!

SkryťVypnúť reklamu
reklama
SkryťVypnúť reklamu
reklama