SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Ozvena

Kamenné ústa brál, hoc pevne uzamklé sú, ak vdýchnem zhlboka a zvolám — iste rozvravím, či vyskom radosti, či slovom tiahlym, boľavým, tu krídla tajomné časť duše mojej nesú… Z údolia vyšvihnú sa v úboč temnolesú a živo zakrúžia až k skalísk štítom belavým, teplotou života čŕt chladnú tvrdosť roztavím, však hneď i zmiera mi hlas u nôh šeptom hlesu. V tom chápem hovor pier, ich šíry vesmír schová pred zrakom zvedavca, jak báda v záhad počatí… ó, vtedy chápem taj i najprvšieho slova, čo hrmí od vekov a po vekoch sa navráti z nesmiernych priestorov, zkiaď vyšlo — búrkou umdlenou ku nohám Večného — a skoná stíchlou ozvenou!

SkryťVypnúť reklamu
reklama
SkryťVypnúť reklamu
reklama