SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Krajom skamenelým

Spí tvrdosť v kvete lúk i v hájoch hustých stínov, na vlnách hôrnych vôd, im kvapľom strnul zdvih a spád, len lúčov lepý lesk sa odráža hen od kaskád: bez šumu valí sa prúd žľabu priehlbinou. Krov tŕním obstatý — krov spiaty révou vínnou, a z korún košatých čnie nemo biela veža, zkiaď zun znova nezaznie a nezanieti ducha vzhľad na okná, plné mýrt a skvitlých rozmarínov. Stá sklených zrakov sa v tvár otuhlých čŕt upiera, či srdce našlo sa, čo z pŕs kdes’ vyletelo, a padlo v ostrý štrk — pod ťažké päty súpera, preň všetko zamĺklo a všetko skamenelo, kde predtým búril ruch — tíš chladnou dlaňou hladí ma, a sypúc margarét srieň, prekvapí — no, nejíma!

SkryťVypnúť reklamu
reklama
SkryťVypnúť reklamu
reklama