SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Trinásta

Ač kto-ten popiera — sú dvere kuté cyklopy, na konci chodby sú, z nej dusná pleseň razí, kde paprsk zaniká a hustá hmla sa plazí po zvlhlom kamení, až hrôza dušu obklopí. V kom blčí zvedavosť, i mŕtvym kročí do stopy, však márne zastane a klope vo tri razy. Kľúč zdnuky nechal ktos’ a kov päsť nerozrazí, a z ticha večného sluch sotva hlasu uchopí. Preds’ tu je komnata, ju slovo uzavrelo na samom počiatku, v nej vyšší svet sa otvára, kam vídam tiahnuť tých, čo striasli zemské telo, hoc pili prv jak ja — mok búrnych vášní z pohára, divoko rvali sa kol’ stolov v žitia hierní, a boli premúdri a biedne malicherní.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
SkryťVypnúť reklamu
reklama