SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Pasáčka

Na briežku usadla, svoj obraz vraziac do skla vôd: čerň vláskov na pútec, sťa snehu pásik, úzky, len niekdy zdvihne zrak, či neodbehly húsky, biele i strakaté, kol’ zobkajúce o závod… Má plné hrsti prác, a tichá chvíľa prišla vhod: pre bábku vyšíva, keď rukávčeky vrusky. Hľa, iba v rubáčku si hapká u hulúzky, a najskôr striehne tiež, chtiac dožičiť jej z polahôd. Žih nôžky opálil i rúčku drobulenkú, ňou kúzli v plátno kvet, i hroziac, kŕdeľ vyhreší, hneď spieva o milom a myslí na mamenku. Zas — dá, hej, ona dá, ak neposlúchne, peleši! a šíra dolina ju v náruč upovíja, sťa pastel o šťastí čias’ skvostná galeria.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
SkryťVypnúť reklamu
reklama