SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Horou za rána

Sťa stĺpy svätyne pne štíhle, vysočizné, sa vôkol hrdo pnú v báň nebies, práve odstretú, vyrastlé z nádhery fárb zeleného zamätu, v ňom viazne krepký krok a koreňov spleť mizne. Žiariaci magnezit sa v klenbu z halúz vhryzne dravými paprsky a rozhára sa v raketu, jej vlasy strieborné sa v hojných prúdoch rozpletú a stelú loďami, z nich pláchly žitia trýzne… Srieň šatiek mihne sa, smiech kryštalný sa vlúdi do vtáčat ševelu a hukotu vôd svetlastých, čo kypia po skalách jak rozváľané sudy… Na vonnej kôre hrá lúč slzou rozperlenou, a prsia šíria sa, keď po chodníkoch kľukastých kráčame veselí kams’ do diaľ — za ozvenou…

SkryťVypnúť reklamu
reklama
SkryťVypnúť reklamu
reklama