SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Pohľad s Veľkej kopy

Vyžraté do hlbín a vyduté až v oblohu sa ženú hrebene vĺn do príkreho uhla, stvrdnuté na kameň, keď kôra tuhla, a hrozia zavaliť kdes’ na dne chatku úbohú. Sneh svieti zo žľabov, sťa s prsú vzoplých ku Bohu, s ich strmín lavína už neraz brázdy strhla, dnes riavy stekajú, jak striebro, svahmi brhlia do šírych temných hôr, čo úkryt skytnú parohu. — Pred trónom veleby tu hrdé čelá skloňte, keď divá nádhera sa voľne očiam otvára a zľava čnie vám kríž na diaľnom Giewonte! To pravé veľdielo z prác najväčšieho sochára, čo dávno pred veky v brál zuby zaťal dláto, a hoc Ho nevidieť, však — zdá sa — chodí zťato.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
SkryťVypnúť reklamu
reklama