SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Opona

Z výš svisá nesmiernych: báň nebies na nej klenie, postreklá krvou vĺn, v nich deň mrie do pŕs bodnutý, vták dlhých, čiernych kriel nad hľadiskom sa zakrúti, a mizne otázkou, keď odpovede nenie… Hláv hory týčia sa, či nečuť zvonca znenie, už dávno striehnu naň, tu z radosti, hen z pokuty, kým tíško chodbami sa tratia na smrť zblednutí, a márne rado by zvesť nové pokolenie. Jas chrlí tisíc lámp v rmut farieb, čo žiť nevábi, a mysle zapomnú a šumia sviežou vôľou, len kto-ten prikladá dlaň clonou na zrak prislabý a hľadí prikutý v diaľ tuchou apoštolov, až dozrie za súmrak, kde nenaraziť na tŕnie, a verí — zhasom lámp, že opona raz vyhrnie.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
SkryťVypnúť reklamu
reklama