SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Snežka

Z hmot čírej hlúposti, jej ťarchou zem sa ohýba, čnie klaunom v polihu, keď úškľab čŕt nesvraští, a drobné očká zrú v ruch nížin bez účasti, myšlienka neblysne z nich, nezakmitne pochyba. Šiat rance — roklami, ich schodnosť niekdy ošibá, a borca rebríkom jak vyliezol i spľaští. Však mnohí tancujúc sa zdvihnú nad priepasti a z chuti chechcú sa, ak koho stihne galiba. Kto moc chce dokázať, kto ovenčiť si škrane! S obdivom počítam ich rozličných vier symboly. No, najviac vábia preds’ len kapsy neprebrané. I slnko ožíha a márnou nádej v údolí: ten sneh sa nepúšťa, skôr napadne naň iný, a k hviezdam odvážnych zvú šťastia serpentíny.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
SkryťVypnúť reklamu
reklama