SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Poézia

Hrad miesty sosutý a miesty vzrastlý k divu nad všechna priepasťou, z nej zíva vekov žaratok… Kým všednosť prevláča sa dvormi dávnych pamiatok, zrieť tvár jej nabledlú a nežno zádumčivú. I prst jej pobádať, jak neznajúca hlivu zve vonných do záhrad, čo menia chvíľu vo sviatok. Chlad ulíc rozptýli, smev kvietia vrhnúc v žitia tok, a plášťom prihodí ti dušu zimomrivú. Kde múry tiesnia hruď, tam šíre svety odkrýva, ich luhmi pravda právd sa obnažená brodí, raz samý mäkký lúč, raz ani z ľadu — mrazivá. Ktos’ iný zdá sa znať tiež k večnu oné vchody, má oči hlboké, lež spôsob príliš hocaký, keď miesto k výšinám ťa zvábi v sparno kloaky.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
SkryťVypnúť reklamu
reklama