SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Kľud za hrobom

Ak nevybledne z fárb, tie zpoly jasné budú, jak u lámp sclonených, z nich modrastý sa leje svit v záhyby mäkkých hmiel, kde sladučko sa môže sniť bez túhy, zľúbavšej prv vášňou sivú hrudu. Ak v zvukoch nezamrie, tie piano z diaľ zhudú, lahodných melodí’ sa posnuje až po hles — niť, sťa z harfy Eola, ňou neľze hruď viac rozteskniť, a sputná zvedavosť a poviaže i nudu. Len jeden zbudne zrak, ním všetci uľpia na bytí, a jeden zbudne sluch, v ňom utkvie pieseň mieru, a srdcom jedinkým svet rozkoš večna precíti: čo bolo pri vzniku a bude po záveru, bo v bytosť jedinú sa srazí žitia veleba, jak v slnko jagot dňa, keď vtiahlo lúče do seba.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
SkryťVypnúť reklamu
reklama