SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

III

Už cédre košaté dych nového dňa kriesi a sviežou radosťou sa kníšu biele olivy, na ramien uzliská hláv uložil des náhlivý pod piky, do zeme čo vbodly ruky čiesi. Na zrutnom kameni ktos’ v čistobielom dlie si a hľadí zdĺhavo vpred, na postáv zjav trúchlivý, sťa pníčky víchrica keď neľútostne vykriví a lístie sošarpe a vetvy smutno svesí… Tu úžas vykríkne v tíš nádherného rána, a posol zvestuje… a želá dušiam pokoja, pred hrobu otvorom Smrť leží poviazaná! Záplavou svetla sa tie vpadlé oči opoja, krv vstúpi do tvárí a jasom v nich sa skveje, že možno žiť — ó, žiť — a nie viac bez nádeje!!

SkryťVypnúť reklamu
reklama
SkryťVypnúť reklamu
reklama