SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Mladosť

Na lone zrutných brál, z ich dier sťa večnosť zrela by, ohníček blkotal, keď luna sladko húdla. V žbln strún jej lialy spev i tenké mladé hrdlá, krv svieža kypela a krúžil výskot pochabý. Ohník sa rozháral, hoc hukot sov znel v úžľabí, plam nad plam vzpínal sa, až údy vzrástly z kúdla, a tvár čias’ smiala sa, — ach, smiala — zorou zrudlá, do duší zaraziac svoj pohľad jasný, jastrabí! Náš oheň plápolal a hrialy oči vábne, i keď sme pohly v diaľ a víchra val nás roztrúsil, my verili sme už, že jakživ neoslabne… Dnes? Vidieť — neprajný ktos’ mnohú nádej udusil! Z dier bralných fučí to a žhavý plameň zháša, by v popol ľahla raz i krásna Mladosť naša.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
SkryťVypnúť reklamu
reklama