SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Za prestávky polnočnej

Už hudba zamĺkla a nemo hľadia zrkadlá, v nich jar sa zvlnila, len plam a úsmev samý, a túhy vplietly sa do ramien s nádejami v let bájny za hviezdou, čo na blankyte vysadla. Je prázdno v dvorane, len duša moja omladlá sa kochá… Vonný vzduch hruď prostopašou mámi. Paprsky žiarnych lámp si tančia parketami a kriesia spomienky, z nich mnohá dávno vybľadla. Hodváb sa osýpa a prší kvietie krojov, i lak sa černeje, jak vlna vlnu vykrúca a v diaľky tajomné sa ženie cestou svojou… To nádej splnená, to túha niekdy horúca, čo v lesku parketov a zrkadiel sa zmihotá za pauzy polnočnej a prosí chvíľku života.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
SkryťVypnúť reklamu
reklama