SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Váh niže Trenčína

Zpod turne hranatej, hrádb šedých, spustlej paloty, v jej zrutné kamene vzkaz vekov vpísaný je, hlboko údolím sa vlnot hadísk vije, zahryzlých do seba, kým tepna mesta hrmotí… I oceľ matnie sa, i striebra kmitnú blyskoty s obrovských prstencov, jak dmú sa jedom zmije, vzduch žhavý vibruje, sip do duše sa ryje, bo nieto brehov, niet, hoc mocné stály zprvoti. Za noci na skale, kde stena čnie a stena, sa nárkom zachvie hlas a výčitkou kraj zaťaží pre lásku — na piesku že leží otrávená… A smutno, smutno je i na čarovnom Považí, ním prúdy divoké si hadmi cestu razia a kamsi k Dunaju sa do hmlistých diaľ plazia…

SkryťVypnúť reklamu
reklama
SkryťVypnúť reklamu
reklama