SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Noc pod Kriváňom

V chráme ma prijala, kde tisíc lustrov plálo, a lampa visela, tak žiarna lampa s klenutia, keď život zľadovel a ležal tam bez pohnutia bielučký, stuhlý… a preds’ oka neplakalo! O bralo opretý snil, o divoké bralo, ním, myslel, priepasti raz ruky jeho zarútia, však svaly umdlely v mrk nádherného zhynutia a v diali modlitbou čos’ zbožne šepotalo. Kmit ani z atlasu sa modrel po tých stenách… či vlasy hlavy čejs’ sa stlaly prúdmi kolo mňa, kým vrchy čupely sťa obri na kolenách? Len ona stála tam a chladno bájna, tajomná… Jej náruč snežný kvet, jej pohľad večné svitanie, čo — keď mňa nebude — i vtedy krásnym ostane.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
SkryťVypnúť reklamu
reklama