SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Konvalinky

Bielunké bomboľky sa chvejú snežnou nevinou na prsiach zvlnených, ich čipôčok srieň halí, že ešte čisté sú, že ešte nepoznaly drsných rúk pútnika, čo k nim sa náhli dolinou. Tie pery svieže sú a pochúťkou ak matkinou: červené jahody, ich dosiaľ nesbierali, dych vlasov vonný je a pohľad jasom stály odníme odvahu i najchytrejších hrdinov. A jednak pútnik ten, hoc náhli v krvi s kypotom, sa ľahko nasýti pier, ktoré hravo získal, a smutný stane kdes’ nad otráveným životom… — Jej? Úsmev divoký čo chvíľku v očiach zblýskal. Pod krôčky škripoce už piesok drobulinký. Je sama… V bielom zas… na prsiach konvalinky!

SkryťVypnúť reklamu
reklama
SkryťVypnúť reklamu
reklama