SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Fantóm pýchy

Vypätý zponad hláv sa díva zhrda nadol, kol’ čela kučery a úškrn ústa nakríva, zrak šípom poraní a páli — duša baživá, bdiac, či jej preslávnych ciest pavúk neopriadol? Po krvi smädí čejs’, by mohutnel a mladol, až údy zrutnejú, z pŕs búši úder kladiva, tieň padá… okolo sa všetko v temnu rozplýva, len jeho plemä čnie, naň záblesk slnka sadol. Však ak sa nájde ktos’, jak hraštek, s lukom napiatym, a tenkú ihielku mu v nadmutú hruď vženie, tu obor potočí sa na rtoch s tvrdým zakliatím. A spľasnúc, za chvíľu sa skrčí zúbožene, kým svet, ním zaznaných prv, búrnym smiechom huláka, zrúc kožku vyfúklu, sťa z trhového panáka.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
SkryťVypnúť reklamu
reklama