SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Vyrovnanie

Na srdce siahala mi ruka mrazom okvitlá, keď hlas ma svojím zval, hlas z útrob čiernej zeme, hlas z roztúžených hôr, čo strmely prv nemé, hlas miliónov hviezd, jak obloha sa zakmitla… Duša sa zachvela a plachá zo sna precitla, svet krídly zastrela, svoj drobný svet, zaň mrieme pre semä ilúzií, to skvitlé, zlaté semä, by nevolaná hrsť nám najkrajší puk neschytla. No, hlas ten zamĺkol, mráz rozpúšťal sa na hrudi, zem mŕtva ožila a prevravela skala, a duša svetu hviezd jak svojmu navykala, vytušiac hlbiny, ich nijaký vír nevzprúdi, hoc vesmír pláva v nich, kam — sotva chvíľka minie — strieborným potôčkom i sama hladko vplynie…

SkryťVypnúť reklamu
reklama
SkryťVypnúť reklamu
reklama