SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Hviezdy

Na paniu, závojom sťa v hustý súmrak stajenú, úsmevy padajú: stá trblietavých blyskov, keď smútkom zranená sa shýba nad kolískou pol zeme, ktorej sny len chichoty zôr rozženú. Zriem tú tvár záhadnú i v obličaj svoj uprenú a cítim chlad tých rúk, im najďalšia z hviezd blízkou… Záhyby čiernych šiat sa vlnia s balvaniskov: pol zeme sladko spí po útrapiech dňa v odmenu. Kľud dolín zaviatych len ťažké vzdychy rušia žalobou života, čo hmlou sa nesú k blankytu, zkiaď smevy padajú a mäkké lúče pršia na paniu, závojom sťa v hustý súmrak zavitú, a rúčky — na rúčky, čo napínajú sily, by z hviezdnych paprskov, hoc jeden, zachytily.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
SkryťVypnúť reklamu
reklama