SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Večnosť lásky

Od vekov sypal sa sneh čŕt, ich vrásky nezorú, sneh údov súmerných a pŕs, čo skvitly zplna, do vôd sa sypal, i keď nad horami luna v hmiel závoj uviazla a strácala sa s obzoru. Ľad duší tavila, hoc chladná, tvrdosť mramoru, krv v žilách rozožla až divo, do smyslna, a s chvevom šeptala čos’ v hĺbkach vlne vlna o žitia bolesti a smrti sladkom pravzdoru… Čias’ ruka zahnala sa v rozhorlení svätom, a socha na kusy sa sula pod jej mlatom tou silou zúfalých, jej úderov nik nezazná. Však z vĺn, kam padaly tie črepy z mocnej hrsti, sa tichý ozval smiech, že život nepopustí, a v bozkoch úsvitu zas stála Láska víťazná.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
SkryťVypnúť reklamu
reklama