SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Svit na horách

Čies’ oči vyhliadly, čies’ múdre oči — žasnúce, jak rumeň sciedza sa po skalách, zvlhlých málo, nad hroznou kotlinou, kde čierne pleso stálo, kam tmy sa rútily, im údes siahal na srdce. Čies’ oči svietily, jak kamene dva planúce, na ohlých rožkoch lesk a briadku prihládzalo, pár knožiek na dlani, sťa zasadených v bralo, nahnuté nad vody a v hlbinách kdes’ miznúce. Tie oči tkly sa dna, kde priepastí tmel zával, i bralísk uzrely i obraz vlastnej podoby, i soschlý skalný mach, čo na hladine plával, a pily nádhery z hôľ neodkliatej nádoby nadšené — v jasnú výš že vežiská bášt siaža a z vánku sviežeho krok ľudský nezaráža.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
SkryťVypnúť reklamu
reklama