SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Sklamanie

Na okno klopalo, keď duše nebolo dnu, len kvety smialy sa, čo žičlivý ktos’ daroval, za srdce vrelých túh, ich všetky skojiť sľuboval cestou, kde bielučkých nôh tŕne neprebodnú. Tĺklo i na dvere, lež v chvíľu sotva vhodnú, keď párik holúbkov bil šťastím krídly o poval, a tak sa opájal, tak hrkútajúc cukroval pri hudbe krvi, v nej dva zlaté sny sa shodnú. Na môstku postretlo ich kučeravé chlapčiatko, do tvárí nazrelo a vysmialo ich lásku… Našli hrsť tvrdých slov a odbyli ho nakrátko. A jednak vrhlo jej raz k nohám jeho masku. S rozkošným úžasom sa zohla za ňou spanilá, a než sa nazdalo, mu do rúk — svoju vtlačila!

SkryťVypnúť reklamu
reklama
SkryťVypnúť reklamu
reklama