SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Husov deň

(K 6. VII. 1920.)

Tie rudé plamene nám jakživ nedohoria, v nich majster z najväčších pnel úzko o stĺp pripätý, z hlbiny časov a z diaľ žiar ich čo rok doletí — zažnúť nám oblohu a spŕchnuť na pohoria… Na vodách zjasajú, v nich nádeje sa noria, im neľze žiť, kde niet sŕdc schopných ťažkej obeti, kov krovov chrámových, sieť vzrušných ulíc osvieti, kým hruď sa hrdo dme a ústa rozhovoria. Ak načrú do svetla — vždy len dľa vlastných ctností. A preto v sviatok ten čias’ ruka siaha z výšavy a stŕha závoje s tej našej úbohosti… — Hus? stojí nad zemou a čaká, kto ju uzdraví? kto dušu zobudí, čo v národe už zdriema, by hory preniesla?? Zem temná je a nemá!!

SkryťVypnúť reklamu
reklama
SkryťVypnúť reklamu
reklama