SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Zblízka a zďaleka

Prach vápnom zbielený, ním obuv tvoja osivla, sa stúhou hadí kams’, ta čierne za úhory, kde pestrie plnší kvet a jas fárb krajšie horí, a voda mŕtva tu — tam bije do skál oživlá. Stín hádžu topole a vánok voľne vlasmi vlá, preds’ dávno, dávno už, čo starými šiels’ dvory, váb nových perspektív sa očiam pootvorí, a zdá sa — ruka, zvúc, jak z neznáma by pokývla. Ak zbočíš na polia, kde večná hmýri mlha, zrieš púte začiatok i koniec, a vždy bližšie sú, až v drobný sleje bod sa cesta tvoja dlhá… A jestli ešte skok v diaľ svižné krídla podnesú, vtom prúdy vesmíru ťa mocne schytia vo val, a počneš chápať i — žes’ ani nejestvoval.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
SkryťVypnúť reklamu
reklama